Michal Záleta: Nepokojná dolina |   |
|
Spisovateľ a publicista Michal Záleta (1947) je rodákom z čergovskej obce Olejníkov. Jeho román Nepokojná dolina /Pred dažďami/, ktorý vyšiel v roku 1985, sa odohráva v období druhej svetovej vojny. Hoci mená obcí a oblastí sú vo väčšine fiktívne, nie je ťažké domyslieť si, že dej sa odohráva v prostredí doliny riečky Ľutinka. V románe je vynikajúco zachytený každodenný život obyčajných ľudí, ich vzťahy, tragédie, ich tvrdá práca v lesoch, na lúkach. Verím, že po prečítaní tejto knihy, v obyčajnej kôpke kamenia na okraji horskej lúky, v okrúhlej vodorovnej plošine v lese zrazu uvidíte viac ako kedykoľvek predtým. Tu je zopár výňatkov z knihy: "Keď Staroňský založil míľu, nestalo sa mu, aby na nej vznikla jama, aby zafeľovala, ako hovorili miliari otvorenému ohňu, ktorý sa predral cez prepadlisko. Staroňského míľa tlela pomaly, rovnomerne, kým nepretlela ku komínom. Keď sa na jeho míli vynorili pri zemi jazýčky plameňa, značilo to, že drevo zuhoľnatelo na uhlie prvej akosti, ktoré si každý, kto sa v drevenom uhlí vyznal, obzeral s pôžitkom; díval sa naň ako na sviatosť." [...] "Dolina ožívala. Tak, ako rástla tráva na poľanách i pôstna psiarka na horských lúkach, ktorá po rannej rose rýchle obschýnala. Blížil sa čas - kde poznajú kosu a klepkanie po jej ostrí - vari na celom svete rovnaký. Život z dedín sa vyleje na lúky, do kolíb a senníkov. V doline sa od nepamäti rodilo najviac detí vo februári a v marci, čosi aj v apríli." [...] "Vartiakovci vychádzali na lúky medzi prvými, akoby ich mali bohviekoľko. Kosili panské, grófkine, voz sebe, voz jej. Tak to bolo odpradávna, čo si Michal pamätá; ešte jeho dedo kosil Briežky a Leštiny. Spočiatku len zo zvyku poprosili správcu, neskôr ani nežiadali, prišiel čas sena a oni sa vybrali na lúky ako na svoje. Aj sa o ne starali ani o vlastné. Čistili ich; odnášali kamene, vytínali kríky, odpratávali lístie a haluzinu, rozhadzovali kôpky od krtov. Ani v najhorších rokoch na nich nepokosili menej než dvanásť fúr. Vykášali, pravdaže, aj kadejaká lúčiny, akoby zapatrošené v lese, lebo tých šesť vozov, čo im z dvanástich po práve náležalo, stačilo sotva pre kone. Pre kravky nakosili potajomky, bez pýtania, aby sa s nikým nedelili. Vlastnej lúky nemali, ale to ich veľmi netrápilo, lebo kosili radi, vďačne sa zdržiavali na lúkach. Najmä zrána, skraja dotlievajúcej noci, keď kosa pred nohami len tak šušťala, odhryzkávajúc trávu pri samých korienkoch. Kosili pred kvetom, iba v zlom čase, v daždivom lete, sa brali do nej po kvete; bude menej mlieka, ľútostili. No zato je jej viacej, popásali si oči na hnednúcom pokrovci, o ktorom Jarečko s obľubou hovorieval, že bol utkaný na veľkých božích krosnách. A oni ho skladali do pokosov, tu širších, tu užších, podľa rozkroku, sily, čísla kosy a šírky rozpažených rúk." Napísali o knihe: "Román Nepokojná dolina (Pred dažďami) je pozoruhodný po viacerých stránkach. Jeho autor (známy novinár a publicista) v ňom stvárňuje dôležitú historickú situáciu a ľudí niekde na bližšie neurčenom šarišsko-zemplínskom rozhraní v severovýchodnej časti Slovenska. Ako mladý človek nespracúva zvolenú tému, problematiku z druhej svetovej vojny, na základe vlasntných rozpomienok, ale na zákade sprostredkovaného, získaného poznania. Prejavuje evidentne dobrú znalosť objektu, no aj schopnosť dostatočne pôsobivo, konkrétne i zovšeobecňujúco stvárniť získané poznanie, ľudské charaktery a osudy." Ondrej Marušiak, 1985 |
| Prečítané: 4465x, publikované: 28.3.2009, posledná aktualizácia: 13.3.2011 |
