Mihály Tompa: Oltárkameň |   |
|
(1846)
Z maďarského originálu Oltárkő V hornatom – dolinatom šarišskom kraji Stál na jednom štíte Krahulcov hrad. Vysoko – ako taký obor – Dvíhal svoju pyšnú vežu, Ktorá si ľahučko poradila Aj s táborom hromov – bleskov. Štít iba stenal pod váhou hradu, Ktorý niesol na svojich pleciach; Oťažel hrad od mnohých hriechov Aj od kliatob naňho zoslaných.-1 Ťarchou znavená hora V mukách vypotila Penivý potok, Čo zutekal po jej svahu. Tam nahore bývalo tajomstvo, prepych a hriech, Hradné múry sa triasli od huriavku; Krahulec bol lúpežným rytierom, Postrachom, pliagou a diablom kraja. Veliac svojej družine spoluvinníkov, Lúpili, rabovali a vypaľovali; A jeho skutky, aj tvár Boli ako hriech, čierne. Pod ochranou starostlivej matky Utajene vyrastala dcéra A vŕkala, keď sa blížil lúpežník; Ako vŕka mladá holubica Trasúc sa pred kaňou s krvavými pazúrmi.- Veď predsa každým rokom Padla do pasce nejedna žalostná obeť! A tomu, kto v žiali pozdvihol hlas proti: Smrť, alebo temničné okovy;2 Och, Pane, zachráň nás od zlého! Potajme vzdychá nejedno ubolené srdce. Raz, keď opäť lúpežník zhučal Zo svojho zlodomu sťa víchor, Pred ním aj za ním Brechajúca poľovnícka svorka; Práve tam, kde chudobný robotný ľud V potu tváre dorábal svoj chlieb, V prestávkach skladajúc mozoľnaté ruky K modlitbe za každodenný pokrm a ošatenie: Tam kde vyklíčené siatiny Začali dvíhať hlávky k nebu A vlniaci sa chotár Sľuboval bohatú žatvu; To všetko zloduch s kamenným srdcom Podupal, zgniavil, vyvrátil, Akoby tu vyčíňalo krupobitie, či pustošili kobylky: Na svoj krásy zbavený, zničený chotár S plačom hľadel zarmútený ľud polí.3 Ako lúčna víla Spievajúc si vila pestrý vienok V sladkom snení krásna dievčina, Učupená na zelenej pažiti. „Ona je moja!“ – tak Krahulec – „dávno ju hľadám!“ Plazil sa k nej, ako číhajúca hladná šelma, Ale dievčina, včas sa spamätajúc Zmizla po úzkej prti v zelených vrbinách. „Za ňou!“ – zreval divý rytier, - A jeho sprievod sa rozbehol hľadať na všetky strany, Ale dievča – tak blízko pri sele!4 - Nemohli koristníci vziať v plen. „Ty starý kopov!5 Dobre mi rozumej, Dokopem ťa, zahluším ťa ako biedneho psa, Ak to dievča nebude ešte dnes moje...!“ A starý poľovník porozumel panským slovám. „Veľkomožný pane! Viem, kde je hájiček, Nastavím ja hrdličke takú pascu, Pred ktorou by bola bezpečná iba v nebi: Bude tvoja...!“ riekol pokloniac sa po zem. Krahulec ukrytý vo svojom tmavom brlohu, Chodí hore-dolu ako nočná mora, Jeho hnev je stále neskrotnejší; Nakoniec sa dočkal starého lovca Škuľavca.6 “Hovor!” zvrieskol netrpezlivo Krahulec. – “Tvoj rozkaz som verne splnil! Ale napadol ma húf prenasledovateľov, Nuž nemohol som doviesť dievča na tvoj hrad; Prešiel som stíhajúcemu ľudu cez rozum, Zaviedol som ju napochytre k Oltárkameňu; Tam je holubička…! Odtiaľ neujde, Šesť mojich mládencov ju stráži!” “Do čerta, do pekla…! Ak ju tam nenájdem…!” “Pane, všetky obavy sú zbytočné! Tam takto v hlbokej noci zavíta snáď len sova, Miesto to je bezpečnejšie ako tento skalný hrad!7 Veď vypočuj si jeho pôvod: na svahu hory Schovaná stojí prastará múraná stena:8 Postavili ju ako oltár kedysi Tvoji skýtski predkovia, keď vtrhli do tejto zeme, Tu vyšľahol prvý plameň Z krvavej obete pre Hadúra9 v novej zemi. Vtedy získal tento štít čarodejnú moc; Tá moc robí to miesto aj dnes Nedostupným pre ozbrojených, Dychtiacich po krvavej pomste. Pred pustošiacimi Tatármi tu našli útočisko Tisícky životov, čudesnú moc má tento štít. Mocný pane!, zanechaj tu zbraň, Poď… a tam nájdeš drahocennú korisť!” Tak riekol, - a Krahulec s ním odcválal Do tmy na rýchlonohom koni. Prebudilo sa nové ráno a jeho jasné slnko Zhliadlo na olúpenú rodinu v smútku; Užialená mater, - ta het sa podelo jej dieťa! - Nariekajúc ronila žalostné slzy. Keď tu prišlý rýchly posol oznámil bolestne Vaša dcéra je v Krahulcovej moci… K Oltárkameňu ju zaviedol ten zloduch; Nijaká zemská moc jej už nepomôže, a možno ani nebeská! Z pier usúženého otca však zaznelo: Hor sa, druhovia moji, hor sa v mene Božom! S Božou pomocou premôžeme to miesto, nedáme zahynúť jeho anjelovi! A verný ľud chopil sa zbraní, Utrápený povstal proti lúpežníkovi. Statočný starec viedol vernú družinu, Zaútočiac však na svahu hory Im zrazu ochabli ramená, podlomili kolená, A všetok ľud popadal s mučivým nárekom; Opäť a opäť vstávali, namáhali sa Najsmelší z nich zaútočil, Ale všetko daromne! Ešte vždy by chceli… Ale čarodejná moc hory ich vždy odrazí, porazí. Kto uteší zarmúteného otca? Po namáhavom premrhanom úsilí sa jeho smelá družina Pomaly vracia s boľavými údami posielajúc: Strelu Paromovu do zloduchovej hlavy! A zhora sa im takto chichúňal lúpežník: - Panenské kvieťa je ešte netknuté! Na druhýkrát pricválali na rýchlych koňoch Bratia unesenej krásnej panny, A za nimi tiahol ľudu taký dlhý rad, Že snáď by mohli aj celú horu rozobrať; Vyzbrojení vražedným železom, pomstou a silou, Celá zem sa pod nimi priam chvela, Ale hneď ako zaútočili, Ich rútiace sa voje sa scvrkli, Všetky kone do jedného sa chrčiac otočili vzad, Vlečúc za sebou svojich jazdcov, uviaznutých v strmeňoch; Hlavy poklesli, ochabli, kolená a ramená zlomené, Zrak zakalený hmlou závratu. A zhora sa im takto chichúňal ľúty Krahulec: - Panenské kvieťa je ešte netknuté! Tretíkrát pritiahol samotný ženích, Ako ten šípom trafený lev; Sledovaný len málopočetným oddielom, Nešetriac kliatby na lúpežníka a na štít. I zaútočil na úpätí hory, Žiadne kúzlo mu však nezahradilo cestu: Aj keď bol ozbrojený a prahol po krvi, Hora ho a jeho družinu už neodrazila, Ich ramená nestŕpli, Nohy nepodlomili, Ale rýchle a bezpečne stúpali Až obkolesili čarodejný múr. A kým lúpežník Krahulec len bezmocne stál a udivene hľadel, Ženíchov meč mu prerazil hruď. Odpad, výmetok žijúci z koristi Bol vymazaný z povrchu zeme. Ani sa nebránil – nemal zbraň! – Jeho previnenie došlo zaslúženého trestu. Kam sa len prepadla kúzelná moc miesta…! Udivene sa pýtal víťazný oddiel; Tu zarmútený ženích poznal odpoveď… - Panenské kvieťa bolo, ach, už zlomené! - Na skalnatých štítoch nad Pečovskou Novou Vsou, Všetkými opustený stojí starodávny múr; Nad ním zápasia už iba konáre Divých stromov s cválajúcimi synmi vetra; Čarovná moc je dávno ta – tam, Iba povesť zahmlene si ju pamätá. Neveršovaný preklad (K.M., 2009) venovaný Čergovu čaká na prebásnenie. |
| Prečítané: 4994x, publikované: 31.5.2009, posledná aktualizácia: 22.11.2017 |
