Čergov www.cergov.sk
Nastavenia tlače

Článok

Zaniknuté stredoveké osady pohoria Čergov

Autor: Martin Roškanin

Štúdia identifikuje a lokalizuje zaniknuté stredoveké osady v oblasti Čergova. Vychádza z písomných prameňov, historickej toponymie a majetkových väzieb. Sleduje ich vývoj od prvých zmienok po zánik alebo premenu na chotárne názvy.

Ako mohla vyzerať zaniknutá stredoveká osada


Zaniknuté stredoveké osady v podhorí Čergova nevznikali jedným spôsobom. Niektoré boli staršími drobnými sídlami, zemianskymi osadami alebo majetkovými dvormi, ktorých pôvod mohol siahať hlbšie do stredoveku. Príkladom je Kuchňa, pri ktorej listina z roku 1274 naznačuje, že majetok Cuhnaallia mohol byť vlastnícky rozpoznateľný už na začiatku 12. storočia.1 Iné osady vznikli až počas kolonizácie na nemeckom práve na prelome 13. a 14. storočia.

Pri mladších kolonizačných dedinách zohrávali dôležitú úlohu lokátori poverení zemepánom, ktorí do dovtedy riedko osídlených alebo neobývaných lesných oblastí privádzali nových osadníkov. Takto vznikali aj porubové dediny, ktorých názvy často dodnes pripomínajú klčovanie a premenu lesa na poľnohospodársku krajinu.2

O tom, ako takýto proces prebiehal, poskytuje cenné svedectvo lokačná listina neďalekého Blažova (Schönwald) z roku 1317. V nej magister Ján z Brezovice poveril svojho lokátora Blažeja, syna Leustacha, aby v dovtedy neobývanej krajine založil novú dedinu na nemeckom práve. Blažej sa stal dedičným richtárom, získal slobodný lán, mlyn, pivovar a podiel na príjmoch dediny. Budúci obyvatelia dostali osemnásťročnú lehotu, počas ktorej boli oslobodení od viacerých povinností, mohli si postaviť kostol, slobodne si zvoliť farára a klčovaním rozširovať pôvodne vymeraný chotár.3

Na príklade stredovekej čergovskej osady Hrnčiar, ktorá bola vybudovaná na základe nemeckého práva juhovýchodne od obce Lúčka, si môžeme skúsiť predstaviť, ako mohla vyzerať takáto stredoveká dedina v prvých desaťročiach svojej existencie. Nejde o presnú rekonštrukciu jedného konkrétneho okamihu, ale o pravdepodobný obraz osady okolo roku 1330, vytvorený na základe písomných zmienok, porovnateľných archeologických nálezov a poznatkov o kolonizačných dedinách na nemeckom práve.

Hrnčiar bol v roku 1330 relatívne mladou porubou, teda dedinou vyrúbanou v lese. Z roku 1323 máme o Hrnčiari správu, že už odvádza desiatky zo sedliackej úrody na nových, čerstvo obrábaných poliach.4 Osadu teda osadníci začali budovať niekedy na začiatku 14. storočia. Najbližšie okolie domov už mohlo byť očistené od pňov a koreňov, no v širšom okolí osady sa ešte nachádzali čerstvé klčoviská s pňami, koreňmi, kameňmi a stopami po vypaľovaní. Medzi nimi vznikali polia, na ktorých sa pestovali najmä podhorské obilniny, napríklad raž, ovos a jačmeň.

Dedinu tvorili jednotlivé usadlosti s jednoduchými obytnými domami a hospodárskym zázemím. Obydlia boli pravdepodobne drevené alebo drevo-hlinené, niektoré mohli byť ešte čiastočne zahĺbené. Nadzemné zrubové domy s kamennou podmurovkou sa mohli objavovať najmä pri majetnejších usadlostiach alebo v mladšej fáze vývoja dediny. Bežné domy mali skôr slamené strechy; šindeľ si možno predstaviť najmä na kostole, šoltýskej usadlosti a významnejších hospodárskych stavbách.

Cesty do osady boli skôr vyjazdenými vozovými trasami a úvozmi než upravenými cestami. Viedli k susedným dedinám, na polia, lúky, pasienky a do lesa.

Dôležitým bodom dediny bol kostol, ktorého existencia je v Hrnčiari doložená už okolo roku 1330. V prameni sa vtedy spomína farár Ján, uvádzaný podľa nemeckej podoby názvu dediny ako Johannes de Doppredorf.5 Kostol mohol stáť na suchšom a mierne vyvýšenom mieste v rámci osady alebo na jej okraji. Mohlo ísť o menší drevený kostolík, prípadne jednoduchý murovaný kostol so základmi z lomového kameňa. Okolo neho sa pravdepodobne nachádzal cintorín ohradený plotom alebo jednoduchou ohradou.

Krajina v okolí Hrnčiara vyzerala v stredoveku odlišne než dnes. Za poľami dnes vidíme najmä umelo vysadené ihličnaté porasty, no v 14. storočí tu bol pravdepodobne prirodzenejší listnatý alebo zmiešaný les, najmä s dubom, hrabom a bukom.

Pre lepšiu predstavu sú nižšie uvedené dva pohľady z rovnakého miesta v lokalite Harčarka. Prvá fotografia zachytáva jej súčasnú podobu s poľom a umelo vysadenými ihličnatými porastmi. Neznamená to však, že práve tu stála samotná dedina – jej presnú polohu dnes nepoznáme. Druhá fotografia je preto len pokusom o vizualizáciu krajiny Hrnčiara okolo roku 1330, teda mladej porubovej dediny s čerstvo klčovaným okolím, poľami, cestami, usadlosťami a kostolom.

Súčasná podoba lokality Harčarka (Obr. 1)
Vizualizácia krajiny Hrnčiara okolo roku 1330 (Obr. 2)

Osud Hrnčiara zároveň pripomína širší vývoj mnohých stredovekých porubových osád. Ešte v roku 1427 sa uvádza ako dedina s 22 portami, no v roku 1510 už len ako predium, teda bývalá dedina, ktorá stratila svoj pôvodný sídelný charakter. Nie všetky nové dediny sa totiž udržali natrvalo: časť z nich postupne spustla, ich obyvatelia sa presunuli do väčších alebo výhodnejšie položených sídiel a niekdajšie dvory, polia a cesty časom prekryl les alebo novšia poľnohospodárska krajina.


Katalóg zaniknutých osád


Adryanwagasa

Prvá písomná zmienka: 1355
Vývoj názvu obce:
Adryanvagasa (1355)6 , Andreanwagasa (1358)7
Vlastníci:
Lorand: 1355 (bývalý vlastník)8 , Ladislav: 1355, 13589 10

Najstaršia zatiaľ zachytená zmienka o Adrianwagase pochádza z dohody uzavretej v roku 1355 pred palatínom Mikulášom medzi Lorandom, synom niekdajšieho bána Mikča, a Ladislavom, synom Rikolfa z Kamenice. Išlo o urovnanie majetkového sporu, pri ktorom Ladislav vrátil Lorandovi spornú zem pri majetku Vjfalu, potrebnú a užitočnú pre Lorandovo panstvo.

Ako náhradu Lorand odstúpil Ladislavovi svoju osídlenú dedinu Adryanvágása, čiže Adrianovu Porubu, ležiacu v Šarišskej stolici pri rieke Topľa a bezprostredne susediacu s Lorandovým Lukovom. Spolu s ňou mal Ladislav získať osemdesiat lánov dobrej, úrodnej a ornej pôdy; skalnatá a neúrodná zem sa do tejto výmery nemala započítavať. Pôda sa v prameni označuje ako Leánfeöld / Leánfeulde, čo sa v literatúre spája s nemeckým výrazom Lehen.11

V roku 1357 sa riešilo reálne uvedenie Ladislava do držby Adrianwagasy. Lorand sa pôvodne nedostavil a nezabezpečil ani súhlas svojho syna Mikuláša. Neskôr bol na základe palatínskej listiny z 19. decembra 1356 znovu vyzvaný, aby Ladislava uviedol do držby majetku v rozsahu osemdesiatich lánov. Tentoraz tak urobil aj so súhlasom syna, no obchôdzka hraníc bola pre veľký sneh a mráz odložená na oktávu sviatku sv. Juraja, teda na 1. mája 1357.12

Dohoda bola opätovne potvrdená v roku 1358. Vtedy Štefan a Akuš, synovia niekdajšieho bána Mikča, spolu so svojimi potomkami potvrdili prevod majetkov Andreanwagasa a Lukova na Ladislava a vzdali sa práv, ktoré k nim mali alebo mohli mať.13 Opakované spojenie Adrianwagasy s Lukovom a údaj o polohe pri Topli sú dôležité pre určenie jej približnej polohy.

Názov Adrianwagasa možno chápať vo význame Hadrianova alebo Adrianova Poruba. Typologicky patrí k maďarským názvom stredovekých dedín vznikajúcich pri osídľovaní na zákupnom práve; pomenovanie mohlo súvisieť s osobou šoltýsa alebo lokátora Hadriana. Ďalší osud dediny nie je jasný. Mohla zaniknúť, prípadne sa sídliskovo spojiť s Lukovom alebo inou blízkou dedinou.

Domonkoš

Vývoj názvu obce:
Damakusfalua (1349)14 , Damancosffalua (1370)15 , Domonkosfalva (1371)16

Domonkoš bol drobnou zemianskou osadou alebo samotou, ktorá vznikla pravdepodobne na majetku zemanov z rodu Tekule. Jej názov súvisí s osobným menom Dominik, po maďarsky Domonkos. V písomných prameňoch sa osada objavuje najmä v druhej polovici 14. storočia v súvislosti so synmi Dominika, Gálom a Šimonom, ktorí vystupujú v spore so zemanmi z Uzoviec. Listiny zachytávajú názvy Damancosffalua a Domunkusfalua.25

Spor sa týkal najmä majetku Posalaka. Kolin a Jakub, synovia Jána, syna Uza z Uzoviec, spolu s Michalom zvaným Merges tvrdili, že Gál, Šimon a ďalší Dominik z Damankošovej Vsi násilne vpadli na Posalaku, zranili tamojších poddaných a vyhnali obyvateľov.26 V inom konaní sa spomína aj obvinenie, že z Posalaky odviezli šesť domov.27

Domonkoš možno preto pokladať za malé zemianske sídlo existujúce v polovici 14. storočia. Keďže neskoršie správy o ňom chýbajú, je pravdepodobné, že koncom 14. storočia zanikol alebo splynul s niektorou blízkou dedinou. Jeho lokalizáciu podporuje chotárny názov Domonkoš v chotári Babinho Potoka.

Hrnčiar

Vývoj názvu obce:
Harumchar (1323)28 , Doppredorf (1330)29 , Topperdorf (1336)30 , Herncher (1343)31 , Herencher (1345)32 , Harintchar (1349)14 , Harinchar (1349)33 , Hercelhawo (1427)34 , Arklo (1464)35 , Harinchar (1470)36 , Herchel (1470)36 , Harchlow (1494)37 , Arklew (1510)38
Vlastníci podielov:
Anton: 1345 (bývalý vlastník podielov)60 , Ján: 1345 (bývalý vlastník podielov)61 , Štefan: 1345 (bývalý vlastník podielov)62 , Peter: 1345 (bývalý vlastník podielov)63 , Demeter: 1345 (bývalý vlastník podielov)64 , Jakub: 1345 (bývalý vlastník podielov)65 , Juraj: 1345 (bývalý vlastník podielov)66 , Gregor: 1345 (bývalý vlastník podielov)67 , Peter: 1345 (bývalý vlastník podielov)68 , Lukáš: 1345 (bývalý vlastník podielov)69 , Andrej: 1345 (bývalý vlastník podielov)70
Farári:
Ján: 133071

Prvá zachytená zmienka o Hrnčiari sa viaže k roku 1323. Prameň ho uvádza pri desiatkoch zo sedliackej úrody na nových, čerstvo obrábaných poliach, čo naznačuje, že osídlenie tu vzniklo už skôr a v tomto čase bolo hospodársky aktívne.72

V stredovekých písomnostiach sa názov dediny objavuje vo viacerých podobách, najmä ako Harumchar a Herchel. Popri nich sa používali aj nemecké názvy Dopperdorf a Hercelhaw. Práve tvar Hercelhaw, ktorý možno chápať ako Hrnčiarovu Porubu, poukazuje na pôvod dediny v prostredí zákupného práva. Dedina teda pravdepodobne vznikla lokačnou činnosťou šoltýsa a osadníkov, pričom jej pomenovanie sa mohlo odvodiť od prezývky alebo mena prvého organizátora osídlenia.

S charakterom zákupnej dediny súvisí aj existencia kostola. Okolo roku 1330 sa pri ňom spomína farár Ján, uvádzaný podľa nemeckej podoby názvu dediny ako Johannes de Doppredorf.73

Hrnčiar pôvodne patril k majetkom Tekulovcov. Zlom nastal v roku 1345, keď ho získal Rikolf a začlenil ho medzi majetky kamenického hradného panstva.74

V daňovom súpise z roku 1427 boli sedliacke domácnosti v Hrnčiari zdanené od 22 port, takže v tom čase nešlo o zanedbateľné sídlisko, ale o pomerne významnú dedinu.75 V druhej polovici 15. storočia sa však začína prejavovať jej úpadok. Pramene ju ešte zachytávajú v rokoch 1470 a 1494, no v roku 1510 sa už uvádza ako predium, teda pustý alebo opustený majetok.76 77 78

Pre lokalizáciu dediny je podstatný údaj z roku 1336, podľa ktorého Hrnčiar ležal pri Lúčke.79 S tým dobre súvisí aj neskorší chotárny názov Harčarka, vzťahovaný na priestor pri juhovýchodnom okraji chotára Lúčky.

Kapolna

Vývoj názvu obce:
Kapolna (1391)80 , Kapolna (1427)34 , Puszta kapolna (1615)81
Vlastníci:
Jakub: 139182 , Poč: 1391, 140183 84 , Anton: 139185 , Mikuláš Lengyel: 1401 (bývalý vlastník)86 , Ladislav Lengyel: 1401 (bývalý vlastník)87 , Ján Lengyel: 1401 (bývalý vlastník)88 , Ján: 1401 (bývalý vlastník)89 , Ladislav: 140190 , Štefan z Úpora: 1401, 142791 92 , Ján: 140193 , Martin Baran: 1544 (bývalý vlastník)94 , Peter Baran: 1544 (bývalý vlastník)95 , Gregor Literat Bornemisza: 155396
Obyvatelia:
Beňadik: 139197

Kapovňa patrí medzi zaniknuté stredoveké dediny v priestore medzi Jakubovanmi, Drienicou a Sabinovom. V prameňoch sa objavuje pod názvom Kapolna, teda „kaplnka“. Už samotné pomenovanie naznačuje, že sídlisko mohlo vzniknúť pri staršom sakrálnom mieste alebo kaplnke, ktorá bola pre okolie natoľko výrazná, že podľa nej dostal názov aj celý majetok.

Kapovňa sa v prameňoch objavuje najmä v súvislosti s vlastníckym sporom. Roku 1372 ju kráľ Ľudovít I. spolu s Jakubovanmi a Drienicou daroval rodu Chirke, no išlo o omyl: majetky už oddávna držali Poch a Anton, synovia Benedikta, a Jakub, syn Mikuláša. Po ich námietkach kráľ donáciu odvolal a roku 1376 Kapovňu vrátil pôvodným vlastníkom. Tento stav neskôr potvrdil aj palatín Štefan v roku 1389.98

Na konci 14. storočia sa s Kapovňou spája zeman Poch. Mal tu svoju kúriu a názov Kapovne používal aj ako označenie svojho pôvodu, teda vystupoval ako šľachtic „z Kapovne“.99 Neskôr Poch spolu s príbuznými z Jakubovian Kapovňu predal zemanom z Úpora. Túto kúpu v roku 1401 potvrdil kráľ Žigmund.100

Kapovňa v tom čase nebola iba bezvýznamnou samotou. Daňový súpis z roku 1427 uvádza, že jej sedliacke domácnosti, okrem richtára, boli zdanené od 14 port.101 To ukazuje, že v prvej polovici 15. storočia išlo o stredne veľkú dedinu s poddanským obyvateľstvom a vlastným hospodárskym zázemím.

Neskorší vývoj však smeroval k postupnému úpadku. V roku 1436 Štefan z Úpora založil Kapovňu Michalovi Pochovi zo Žehry a neskôr aj Benedikovi z Terne.102 Počas 15. storočia obyvatelia dedinu postupne opúšťali. V polovici 16. storočia sa už spomína ako Puwztakapolna, teda Pustá Kapovňa.103 Názov sídla tak pretrval, ale označoval už skôr opustený majetok než živú dedinu. Po neskorších vlastníckych zmenách sa kapovniansky majetok dostal najmä do rúk mesta Sabinov.

Poloha Kapovne sa dá určiť podľa viacerých nepriamych údajov. V stredovekých správach sa opakovane uvádza spolu s Jakubovanmi a Drienicou, čo ju kladie do ich blízkosti. Významnú stopu prinášajú sťažnosti sabinovských mešťanov zo začiatku 17. storočia. V rokoch 1615 a 1616 sa sťažovali na Melcerovcov, že ich poddaní z Jakubovian zadržiavali dobytok na sabinovskom majetku Kapovňa a vyrubovali tamojší les.104 Z toho vyplýva, že išlo o priestor medzi Jakubovanmi, Drienicou a Sabinovom.

Tomu zodpovedá aj dodnes zachovaný chotárny názov Kapovňa, ktorý označuje údolie v západnej časti katastra Jakubovian.

Kisayto

Vývoj názvu obce:
Kysaytoud (1315)105 , Kyusaytou (1322)106 , Kyusaytovt (1330)107 , Kyus aytovt (1330)107 , Kyusaytod (1330)108 , Kysaytod (1332)109 , Kysaytoud (1333)110 , Kysaytou (1349)111
Vlastníci:
Rikolf II: 1315 (bývalý vlastník)112 , Štefan: 1315113 , Ján: 1315114 , Balász: 1315115 , Mikou: 1315116 , Langeus: 1322, 1322117 118 , Kráľ: 1330119

Kisayto patrí medzi staršie stredoveké sídla v priestore dnešných Hanigoviec a Milpoša. Jeho názov sa v prameňoch objavuje iba v krátkom období 14. storočia, no podľa rekonštrukcie chotárnych hraníc išlo o významnú a staršiu obec v tejto oblasti.

Prvá hodnoverná zmienka o obci Kisayto pochádza z 13. januára 1315. V listine Karola Róberta sa uvádza obec Kysaytoud a zároveň aj metácia jej chotára.120 V tom istom roku šľachtici z Brezovice prepustili obec Jánovi a Mikulášovi, synom Detka, Štefanovi, synovi Herborda, a Blažejovi, synovi Detbora.121 Pred rokom 1315 teda obec patrila šľachticom z Brezovice.122

Ďalšia písomná zmienka je z 23. apríla 1322, keď sa majetok obce Kisayto uvádza pri vymedzovaní hraníc (Pečovskej) Novej Vsi.123 V tejto metácii sa spomína zem grófa Langha a synov Dečka nazývaná Kyusaytou, čo ukazuje, že obec ešte patrila šľachtickým rodinám.124 Pri darovaní Novej Vsi Mikč bánovi sa východná hranica chotára Kisayto posunula západnejšie, takže hradný vrch neskoršieho Nového hradu sa dostal mimo pôvodný chotár Kisayta.

Dňa 25. apríla 1330 sa riešil hraničný spor medzi kráľovským majetkom Kisayto a majetkom Červenica, ktorý patril magistrovi Rikolfovi z Torysy. Listina uvádza názvy Kyus aytovt a Kyusaytovt a opisuje hranicu od vrchu Michalka po Milpošský, v prameni nazývaný Červenický potok.125 126 V tejto správe sa Hanigovce ešte nespomínajú, čo podporuje záver, že Kisayto bolo vtedy dominantným a starším sídlom v spoločnom chotári.

V roku 1332 sa uvádza, že obyvatelia obce Kisayto v predchádzajúcom roku narušili hranice Červenice, ktorá už patrila magistrovi Rikolfovi. V latinskom znení vystupujú ako hostia z Kysaytod patriaci k Šarišskému hradu.127 Z toho vyplýva, že obec sa medzi rokmi 1322 a 1330 dostala do rúk kráľa a jej obyvatelia mali hosťovské postavenie so správnou príslušnosťou k šarišskému župnému hradu.128

Dôležitá je aj listina z roku 1346, ktorá priamo nemenovala Kisayto, ale pri metácii susednej Lúčky uvádza dedinu Hennygi pri potoku Veresalma, teda pri dnešnom Milpošskom potoku.129 Táto správa pomáha rozlíšiť dve sídla v spoločnom priestore: Hanigovce ležali pri dnešnom Milpoši v oblasti Koscelisko, kým Kisayto treba klásť skôr do priestoru dnešných Hanigoviec.

Posledná priama zmienka o Kisayto je z 13. augusta 1349. Obyvatelia Kisayta a Hanigoviec sa vtedy spoločne sťažovali vojvodovi Štefanovi na zabratie svojej zeme magistrom Rikolfom.130 Táto listina je kľúčová, pretože dokladá, že Kisayto a Hanigovce boli v polovici 14. storočia dve samostatné, hoci susediace a úzko previazané dediny.

Názov obce sa v prameňoch zapisoval vo viacerých podobách: Kisaylthoth vo falze datovanom do roku 1271, Kysaytoud v roku 1315, Kyusaytou v roku 1322, Kyus aytovt a Kyusaytovt v roku 1330, Kysaytod v roku 1332 a Kysaytou alebo Kyus aytout v roku 1349. F. Uličný názov vysvetľoval ako Malá brána, z maďarského kis a ajto, teda sídlisko pri malej bráne na krajinskej ceste.131 O. Halaga pri metácii Novej Vsi uvádzal podobný preklad „malé dvere“.132 Vzhľadom na opakujúce sa koncovky -ut, -vt a -ud možno názov chápať ako zložený z troch častí: kis, teda malý, ajtó, teda brána alebo dvere, a út, teda cesta. V takom prípade by názov Kisaytout znamenal osadu „na ceste k Malej bráne“.

Niektorí autori spájali poslednú zmienku z roku 1349 so zánikom Kisayta alebo aspoň s opustením sídla po spore s Rikolfom.133 134 Pravdepodobnejšie však je, že nezanikla samotná obec, ale jej pôvodné pomenovanie. Názov spojený s Malou bránou strácal význam po ústupe starých obranných zásekov a v priebehu rokov 1349 až 1392 ho nahradilo pomenovanie Veľké Hanigovce, neskôr Staré Hanigovce a napokon Hanigovce. Zmenu názvu nepriamo dokladá listina z roku 1392, v ktorej sa objavuje kráľovský majetok Naghennyng, teda Veľké Hanigovce.135 Podľa tejto interpretácie sú dnešné Hanigovce pokračovaním staršej obce Kisayto, zatiaľ čo pôvodné, mladšie Hanigovce pri Koscelisku sa neskôr vyvíjali ako Malé, Nové alebo Pusté Hanigovce a napokon ako Milpoš.

Krakovec

Vývoj názvu obce:
Karakow (1342)136 , Karako (1370)137 , Karakochka (1563)138

Krakovec patrí medzi zaniknuté sídla niekdajšieho hradného panstva Nového, respektíve Hanigovského hradu. Najstaršia zmienka o osade pochádza z roku 1342, keď kráľ Ľudovít I. povolil Mikčovi, bánovi celej Slavónie, a jeho synom postaviť murovaný hrad na vrchu uprostred ich majetkov. Medzi týmito majetkami sa uvádza aj Karakow, spolu s Pečovskou Novou Vsou, Ľutinou a ďalšími majetkami v Šarišskej stolici.145

V roku 1370 sa Krakovec spomína v podobe Karako. V listine o výmennej zámene majetkov sa uvádza ako jeden z majetkov patriacich k hradu Vyuar, teda k Novému hradu. Spolu s ním sa menujú aj Pečovská Nová Ves, Ľutina a ďalšie majetky s príslušenstvami, lesmi, lúkami, vodami, mlynmi a kostolmi.146

V 16. storočí je už Krakovec zachytený ako opustené sídlo. Dňa 17. júla 1563 kráľ Ferdinand I. daroval Gašparovi a Martinovi Péchyovcom šarišské majetky po Jurajovi Tharczaym. Medzi nimi sa uvádza rozrumený Nový hrad, dom, kúria a mýtnica v Pečovskej Novej Vsi, majetky Ľutina, Olejníkov, Hanigovce a opustené sídla Milpoš a Krakovec, zapísaný ako Karakochka.147 V ten istý deň kráľ nariadil Spišskej kapitule, aby spolu s kráľovými poverencami uviedla Gašpara a Martina Péchyovcov do držby týchto majetkov. Krakovec sa tu opäť uvádza ako Karakochka medzi opustenými sídlami.148

Na tento prevod nadväzuje záznam z 24. mája 1564, kde sa medzi majetkami uvádzajú Ľutina, Olejníkov, Hanigovce a predia Milpoš a Krakovec. Krakovec je tu zapísaný ako Karakochka a vystupuje už nie ako živá dedina, ale ako pustý alebo opustený majetok.149

Na niekdajšiu polohu Krakovca dnes poukazujú zachované miestne názvy Pod Krakovcom a Krakovský potok. Táto lokalita sa nachádza v priestore medzi Pečovskou Novou Vsou a Červenou Vodou. Práve uvedené chotárne názvy uchovávajú pamiatku na zaniknuté sídlo a pomáhajú približne určiť miesto, kde sa Krakovec v minulosti nachádzal.

Kuchňa

Vývoj názvu obce:
Cuhnaallia (1274)1 , Kochnaallya (1337)150 , Kohnyalia (1337)150
Vlastníci podielov:
Gregor: 1337154

Dôležitým prameňom k staršiemu majetku Kuchňa je listina kráľa Ladislava IV. z roku 1274. Kráľ v nej na základe sťažnosti grófov Tomáša, Iteho a Andreja rozhodol o navrátení ich zeme alebo majetku nazývaného Cuhnaallia, ležiaceho v Šarišskej stolici. Podľa listiny im mal tento majetok predtým neprávom odňať „pán kráľ Koloman, blahoslavenej pamäti, náš predchodca“, teda pravdepodobne uhorský kráľ Koloman Učený, ktorý panoval v Uhorsku v rokoch 1095 – 1116. Ak je tento údaj spoľahlivý, Cuhnaallia musela byť vlastnícky rozpoznateľným majetkom už najneskôr na začiatku 12. storočia. Ladislav IV. po preskúmaní veci uznal, že Cuhnaallia patrila týmto šľachticom, a preto im ju vrátil so všetkými úžitkami, hranicami a príslušenstvom.155

Presnejšiu lokalizačnú stopu prináša listina Spišskej kapituly z roku 1337. Pri delení dedičných majetkov rodu Tekule okolo Svätého Juraja sa uvádza aj istá časť zeme z miest nazývaných Kochnaallya, Kissastelek a Lengenortvanya. Táto časť pripadla skupine dedičov, ktorým boli určené západné podiely majetkov ležiacich okolo Svätého Juraja.156

Z toho vyplýva, že Kuchňu / Kochnaallyu treba hľadať západne od stredovekého Svätého Juraja, ktorý zodpovedá dnešnému Juru, miestnej časti Hubošoviec. Názov Cuhnaallia / Kochnaallya / Kuhnalia tak možno spájať so starším názvom Kuchňa, ktorý označoval majetok alebo sídliskový priestor v západnej časti tekulovského územia okolo Svätého Juraja.

Túto lokalizáciu ďalej podporujú novoveké chotárne názvy. Na Regulačnej mape chotára obce Bodovce z roku 1869 sa severozápadne od Bodoviec nachádzajú názvy Za Kuchňu a Popod Kuchňu.157 Tento údaj naznačuje, že staršie pomenovanie Kuchňa pretrvalo v miestnej krajine ešte v 19. storočí. Práve priestor severozápadne od Bodoviec, preto najlepšie zodpovedá polohe stredovekej Kuchne.

Petrovenec

Vývoj názvu obce:
Petermezeye (1323)28 , Petermezey (1337)150 , Peturmezey (1349)14 , Peturmezey (1352)158 , Petermezew (1432)159

Petrovenec sa nachádzal v priestore dnešného juhovýchodného okraja Lipian, pri starom majetkovom a chotárnom rozhraní medzi Červenicou, Torysou a susednými zemami. V písomných prameňoch sa objavuje už v roku 1278, keď kráľ Ladislav IV. daroval Tomášovi, synovi Tekuleho, jeho bratom Ledomu a Martinovi, ako aj Ondrejovi, synovi Buduna, štyri zeme patriace k Šarišu, ležiace za zásekami pri Červenici. Medzi nimi sa uvádza aj Petrovenec, zapísaný v podobe Peturmezeu, spolu so zemami Kuzurumezeu, Putrumezeu a Huziumezeu.168

Listina z roku 1278 označuje tieto zeme ako pusté a bez obyvateľov. Kráľ si tento stav dal preveriť šarišským plebánom Ipolitom, ktorý oznámil, že uvedené zeme sú skutočne pusté a neobývané. Pri Petrovenci to však nemusí nevyhnutne znamenať, že tu nikdy predtým neexistovalo sídlisko. Skôr možno uvažovať o staršej osade alebo zemianskom majetku, ktorý bol v čase donácie opustený, oslabený alebo iba dočasne bez stáleho poddanského obyvateľstva. Do veci zároveň vstúpil Budka, syn Solnu, ktorý si robil nárok na tri z týchto zemí na základe staršej kráľovskej donácie. Spor sa skončil zmierom: dve časti ostali Tekulovcom a ich spoločníkom, tretia časť pripadla Budkovi, ale Tomáš, Ondrej a ich bratia ju od neho následne odkúpili za 20 mariek.169

Názov Peturmezeu, neskôr Peturmezeye, Petermezey alebo Peturmező, možno chápať ako „Petrovo pole“. Súvisí so starším pomenovaním Petrovenec, odvodeným od osobného mena Peter. Podľa názvu možno predpokladať, že pôvodné sídlisko alebo majetok vznikol v spojitosti s osobou menom Peter, pravdepodobne už v 13. storočí, hoci samotná listina z roku 1278 zachytáva majetok práve v stave pustoty.

Po získaní majetku Tekulovcami sa Petrovenec začlenil do ich majetkového okruhu. V roku 1323 sa už spomína medzi majetkami a novšími osadami, od ktorých mali Tekulovci odvádzať stanovenú peňažnú náhradu za desiatok; v zozname sa uvádza Peturmezeye spolu s Dubovicou, Rožkovanmi, Hrnčiarom a Lúčkou.170 To naznačuje, že po donácii nasledovalo nové osídľovanie a hospodárske začlenenie Petrovenca do siete tekulovských majetkov.

Koncom 13. alebo začiatkom 14. storočia tu zrejme vznikol aj kostol. Okolo roku 1330 sa pri ňom spomína farár Štefan, uvádzaný v prameňoch podľa podoby názvu dediny ako de Petran alebo de Petraw.171 Kostol v Petrovenci je doložený ešte aj v 15. storočí.

V roku 1337 bol Petrovenec súčasťou veľkého delenia dedičných majetkov rodu Thekule. Spišská kapitula vtedy potvrdila dohodu, podľa ktorej majetky Salgo, Dobo, Roskovicz a Petermezey zostali vo večnej držbe grófa Chamu, syna Martina, a jeho spoločníkov podľa starých hraníc. Petrovenec sa teda v tomto čase už neuvádza iba ako pustá zem z kráľovskej donácie, ale ako súčasť stabilizovaného dedičného majetkového celku jednej vetvy Tekulovcov.172

V Petrovenci sa usadila jedna z vetiev Tekulovcov. Jej členovia používali názov dediny ako označenie pôvodu, teda vystupovali ako zemania z Petrovenca, v prameňoch najmä pod podobami de Peturmezey, de Petermezey, de Peturmező alebo de Petermezow. V roku 1349 sa napríklad Mikuláš, syn Pavla z Peturmező, spolu s Jakubom zvaným Foltus objavuje v spore o časť zeme patriacu k majetku Hrnčiar.173 V roku 1352 vystupuje v rozsiahlom spore a zmieri Vinchlou, syn Pavla z Peturmezey, spolu s ďalšími príbuznými z Petrovenca a Dubova.174

Regest z roku 1352 je dôležitý aj pre priestorové zaradenie Petrovenca. Pri opisovaní hraníc sa spomína medzník oddeľujúci dediny Peturmezey a Hethas (Lipany), cesta z Petrovenca do Lipian, rieka Tarcha, Červenica, viacero potokov, vrchov a starých medzníkov. Petrovenec tak ležal v kontakte s Lipanmi, Červenicou a ďalšími susednými majetkami a bol súčasťou komplikovaného hraničného priestoru medzi tekulovskými a susednými držbami.175

V roku 1427 boli sedliacke domácnosti v Petrovenci, okrem richtára, zdanené od 7 port. Dedina teda patrila skôr medzi menšie sídla, ale stále mala vlastné poddanské obyvateľstvo a hospodárske zázemie.176

V druhej polovici 15. storočia a začiatkom 16. storočia Petrovenec postupne upadal. Okolo roku 1506 sa ešte uvádza medzi vlastnícky sledovanými majetkami pod názvom Peturmyze.177 Krátko nato však sídlisko pravdepodobne zaniklo ako samostatná živá dedina. Názov Petrovenec sa potom udržal najmä ako chotárne alebo majetkové označenie. Ešte v roku 1631 sa v šarišských stoličných knihách spomína protest Žigmunda Dobayho proti Mikulášovi Dobaymu pre užívanie mlyna v Petrovenci, čo naznačuje pretrvanie názvu v miestnej krajine aj po zániku dedinského sídla.178

Posolaka (Geycheholma)

Vývoj názvu obce:
Geycheholma (1310)179 , Geycheholma (1336)180 , Dechehalma (1337)150 , Deczelhalma (1337)150 , Posfalua (1355)181 , Posalaka (1369)182 , Posolaka (1370)15 , Geychehalma (1411)183
Vlastníci:
Ján: 1336, 1338185 186 , Mikuláš: 1338 (bývalý vlastník)187 , Jakub: 1370, 1370188 189 , Michael Merges: 1370190 , Kolin: 1370, 1370191 192
Vlastníci podielov:
Gregor: 1337193
Obyvatelia:
Michael Merges: 1378194

Posalaka patrila medzi menšie stredoveké zemianske sídla v priestore Babinho Potoka. V prameňoch sa objavuje pod viacerými názvami, najmä ako Posafalua, Posalaka, ale aj v spojení s názvami Dechehalma či Geychehalma. Najstaršia známa zmienka o tomto majetku súvisí s výmenou majetkov medzi šarišskými zemanmi v roku 1310. Vtedy sa pri Babinom Potoku spomína majetok zapísaný ako Geycheholma.195

V polovici 14. storočia už časť tohto majetku patrila Jánovi, synovi Uza z rodu Tekule. Pramene z rokov 1355 a 1369 pri ňom uvádzajú názvy Posafalua a Posalaka.196 197 Neskôr sa však ukázalo, že označenie tohto majetku nebolo úplne jednoznačné. V roku 1371 sa riešilo, či názvy Posafalua a Dechehalma označujú dva rozdielne majetky, alebo iba rôzne pomenovania toho istého majetku.198 V prvej polovici 15. storočia už pramene používajú stotožňujúce označenie Posalaka alio nomine Geychehalma, teda Posalaka, inak nazývaná Geychehalma.199

Názvy Dechehalma a Geychehalma pravdepodobne súvisia s osobným alebo prezývkovým menom zemana Ďača a s maďarským slovom halom, teda kopec. Časť tohto majetku patrila Ďačovcom z Podhorian ešte v prvej polovici 15. storočia.200

Samotné názvy Posafalua a Posalaka možno odvodiť od mena zemana Pošu. Prvý z nich obsahuje maďarské falu, teda dedina, druhý slovo lak, teda obydlie alebo sídlo. Oba názvy tak vystihujú drobnú zemiansku osadu pomenovanú podľa svojho vlastníka alebo zakladateľa. V 14. storočí sa podľa Posalaky označovali aj tunajší zemania, teda vystupovali ako ľudia „z Posalaky“.201

Posalaka však nebola iba šľachtickou kúriou. Okolo polovice 14. storočia tu žili aj poddanské domácnosti. Ich osud bol spojený so sporom so susednými zemanmi. Tí Posalaku napadli, poddaní odtiaľ ušli a okolo roku 1370 sa sídlisko uvádza ako úplne spustošené.202

Uzovskí zemania sa ešte začiatkom 15. storočia pokúsili osídlenie obnoviť. Nových poddaných lákali na trojročné oslobodenie od daní a zemepanských dávok.203 Ak sa im aj podarilo sídlisko znovu oživiť, netrvalo to dlho. V roku 1428 sa Posalaka ešte spomína, ale v 16. storočí už vystupuje iba ako pustý majetok.204 205

Poloha Posalaky sa dá určiť podľa listín z rokov 1374 a 1423. Majetok ležal v údolí babinskopotockého potoka a susedil s chotármi Babinho Potoka a Ratvaja.206 207

Veľká Ves

Vývoj názvu obce:
Noghfalw (1344)208 , Nagyfalw (1616)209

Nagyfalu, teda Veľká Ves, patrila do starého majetkového okruhu Tekulovcov v priestore medzi Terňou a Hubošovcami. V prameňoch sa objavuje už na začiatku 14. storočia, keď sa Tekulovci dostali do sporu o svoje dedičné majetky. Krátko pred rokom 1310 alebo priamo v tomto období im Demeter, syn Mikuláša, prívrženec palatína Omodeja, neprávom obsadil viacero majetkov. Medzi nimi bola aj dedina zapísaná ako Nogfolow, ktorú možno stotožniť s neskoršou Veľkou Vsou. Tekulovci sa proti tomuto zásahu bránili protestom.212

O dva roky neskôr, v roku 1312, kráľ Karol Róbert znovu potvrdil Tekulovcom vlastníctvo ich dedičných majetkov, ktoré im predtým Demeter odňal. V tejto súvislosti sa medzi navrátenými majetkami uvádza aj Nagyffalu.213 Dedina teda určite existovala už začiatkom 14. storočia. Jej vznik však treba klásť ešte skôr, pravdepodobne do druhej polovice 13. storočia.

Názov Nagyfalu znamená po maďarsky Veľká Ves. Takéto pomenovanie zrejme vzniklo v prostredí jej vlastníkov, zemanov Tekulovcov. V ich majetkoch sa pritom vyskytoval aj opačný názov Kisfalu, teda Malá Ves, ktorým boli označované Hubošovce. Obe pomenovania tak mohli odrážať vzájomné rozlíšenie blízkych sídiel v rámci toho istého majetkového priestoru.

V portálnom súpise z roku 1427 bola Veľká Ves zdanená iba od 5 port.214 Hoci jej názov znamená „veľká dedina“, v 15. storočí už išlo skôr o menšie sídlisko. Napriek tomu dedina ešte nezanikla, pretože sa ako obývaný alebo vlastnícky sledovaný majetok spomína aj roku 1493.215

Úpadok Nagyfalu nastal zrejme na prelome 15. a 16. storočia. V neskorších prameňoch už nevystupuje ako živá dedina, ale iba ako pustý majetok. Roku 1593 sa uvádza medzi predia, teda opustenými alebo zaniknutými sídlami.216

Presná poloha Veľkej Vsi nie je v prameňoch opísaná priamo. Podľa súvislostí ju však možno hľadať medzi Hubošovcami a Terňou, v priestore starých tekulovských majetkov.

Verner

Prvá písomná zmienka: 1345
Vývoj názvu obce:
Wernelwagasa (1345)32 , Viliamvagasa (1400)217 , Wernyl (1470)36 , Werneer (1512)218 , Werner (1522)219
Pôvod:
Peter: 1358220
Vlastníci podielov:
Rikolf II: 1345 (bývalý vlastník podielov)221 , Andrej: 1345222 , Lukáš: 1345223 , Peter: 1345224 , Jakub: 1345225 , Gregor: 1345226

Verner patrí medzi zaniknuté stredoveké dediny kamenického panstva. V roku 1345 kráľ Ľudovít I. rozhodol spor medzi šľachticmi a nariadil, že táto dedina má byť rozdelená na dve polovice. Jedna časť mala patriť zemanom Tekulovcom, druhá Rikolfovi. Z tejto správy zároveň vyplýva, že Verner existoval už pred rokom 1345.227

V listinách sa dedina uvádza v podobách Wernelwagasa a Virneluagasa. Tieto názvy možno vyložiť ako Vernerova Poruba. Naznačujú, že sídlisko vzniklo lokačnou činnosťou šoltýsa Vernera a osadníkov podľa zákupného práva. Jeho vznik preto možno klásť na koniec 13. alebo začiatok 14. storočia.

V druhej polovici 15. storočia už dedina zrejme upadala. V roku 1470 sa ešte spomína ako Wernyl.228 Roku 1512 sa názov Werneer objavuje v listine, ktorá ešte jasne nerozlišuje, či ide o živú dedinu alebo už iba o pustý majetok.229 V roku 1522 je však Verner uvedený už ako predium, teda pustý alebo opustený majetok.230

Verner patril k panstvu Kamenica. V listinách zo 14. storočia sa spomína spolu s Lúčkou a Hrnčiarom, preto možno jeho polohu hľadať v okolí Lúčky, prípadne v priestore medzi Lúčkou a zaniknutým Hrnčiarom.231

Citované materiály

  1. Fejér, G.: Codex diplomaticvs Hvngariae ecclesiasticvs ac civilis. 5/2. typis typogr. Regiae vniversitatis vngaricae, Budae, 1829. Dostupné online
    Fejér, G.: Codex diplomaticvs Hvngariae ecclesiasticvs ac civilis. 5/2. typis typogr. Regiae vniversitatis vngaricae, Budae, 1829. Dostupné online, str. 161 Detail regestu
  2. Rábik, V.: Nemecké osídlenie na území východného Slovenska v stredoveku. Karpatskonemecký Spolok na Slovensku, 2006
    Rábik, V.: Nemecké osídlenie na území východného Slovenska v stredoveku. Karpatskonemecký Spolok na Slovensku, 2006, s. 143
  3. Tamže, s. 66–67
  4. Magyar Országos levéltár (MOL). Budapešť
    Magyar Országos levéltár (MOL). Budapešť, Listina DL 68792. MOL DL 68 792: in novalibus ... Harumchar. Detail regestu
  5. Štátny oblastný archív (ŠOBA). Levoča
    Štátny oblastný archív (ŠOBA). Levoča, Listina Scrin. XI, Fasc. 6 (rotulus). ŠOBA Levoča, Súk. arch. Spiš. kap., Scrin. XI, Fasc. 6, rot. diel 1: Johannes de Doppredorf. Detail regestu
  6. Fejér, G.: Codex diplomaticvs Hvngariae ecclesiasticvs ac civilis. 9/2. typis typogr. Regiae vniversitatis vngaricae, Budae, 1833. Dostupné online
    Fejér, G.: Codex diplomaticvs Hvngariae ecclesiasticvs ac civilis. 9/2. typis typogr. Regiae vniversitatis vngaricae, Budae, 1833. Dostupné online, Listina CCXVII, str. 438
  7. Tasnádi Nagy, G., Nagy, I.: Codex diplomaticus hungaricus andegavensis. Anjoukori okmánytár. VII. A Magyar tudományos akadémia, Budapest, 1920. Dostupné online
    Tasnádi Nagy, G., Nagy, I.: Codex diplomaticus hungaricus andegavensis. Anjoukori okmánytár. VII. A Magyar tudományos akadémia, Budapest, 1920. Dostupné online, Listina 128, str. 243
  8. Fejér, G.: Codex diplomaticvs Hvngariae ecclesiasticvs ac civilis. 9/2. typis typogr. Regiae vniversitatis vngaricae, Budae, 1833. Dostupné online
    Fejér, G.: Codex diplomaticvs Hvngariae ecclesiasticvs ac civilis. 9/2. typis typogr. Regiae vniversitatis vngaricae, Budae, 1833. Dostupné online, str. 438 Listina CCXVII
  9. Tamže, str. 438 Listina CCXVII
  10. Tasnádi Nagy, G., Nagy, I.: Codex diplomaticus hungaricus andegavensis. Anjoukori okmánytár. VII. A Magyar tudományos akadémia, Budapest, 1920. Dostupné online
    Tasnádi Nagy, G., Nagy, I.: Codex diplomaticus hungaricus andegavensis. Anjoukori okmánytár. VII. A Magyar tudományos akadémia, Budapest, 1920. Dostupné online, str. 243 Listina 128
  11. Rábik, V.: Nemecké osídlenie na území východného Slovenska v stredoveku. Karpatskonemecký Spolok na Slovensku, 2006
    Rábik, V.: Nemecké osídlenie na území východného Slovenska v stredoveku. Karpatskonemecký Spolok na Slovensku, 2006, s. 154-155
  12. Magyar Országos levéltár (MOL). Budapešť
    Magyar Országos levéltár (MOL). Budapešť, Listina DL 68910 Detail regestu
  13. Tamže, Listina DL 68913. possessiones Andreanwágasa et Lukua nominatas, in comitatu de Sarus existentes. Detail regestu
  14. Fejér, G.: Codex diplomaticvs Hvngariae ecclesiasticvs ac civilis. 9/6. typis typogr. Regiae vniversitatis vngaricae, Budae, 1838. Dostupné online
    Fejér, G.: Codex diplomaticvs Hvngariae ecclesiasticvs ac civilis. 9/6. typis typogr. Regiae vniversitatis vngaricae, Budae, 1838. Dostupné online, Listina XLIX, str. 45
  15. Nagy, I., Deák, F., Nagy, G. : Hazai oklevéltár 1234-1536.. Budapest, 1879. Dostupné online
    Nagy, I., Deák, F., Nagy, G. : Hazai oklevéltár 1234-1536.. Budapest, 1879. Dostupné online, Listina 269, str. 289
  16. Magyar Országos levéltár (MOL). Budapešť
    Magyar Országos levéltár (MOL). Budapešť, Listina DL 39826
  17. Fejér, G.: Codex diplomaticvs Hvngariae ecclesiasticvs ac civilis. 9/6. typis typogr. Regiae vniversitatis vngaricae, Budae, 1838. Dostupné online
    Fejér, G.: Codex diplomaticvs Hvngariae ecclesiasticvs ac civilis. 9/6. typis typogr. Regiae vniversitatis vngaricae, Budae, 1838. Dostupné online, str. 45 Listina XLIX
  18. Tamže, str. 45 Listina XLIX
  19. Sebők, F.: Anjou–kori Oklevéltár. XXXIII. 1349. Budapest–Szeged, 2015. Dostupné online
    Sebők, F.: Anjou–kori Oklevéltár. XXXIII. 1349. Budapest–Szeged, 2015. Dostupné online, str. 178 Listina 342
  20. Nagy, I., Deák, F., Nagy, G. : Hazai oklevéltár 1234-1536.. Budapest, 1879. Dostupné online
    Nagy, I., Deák, F., Nagy, G. : Hazai oklevéltár 1234-1536.. Budapest, 1879. Dostupné online, str. 289 Listina 269
  21. Tamže, str. 292 Listina 272
  22. Tamže, str. 289 Listina 269
  23. Magyar Országos levéltár (MOL). Budapešť
    Magyar Országos levéltár (MOL). Budapešť, Listina DL 39826
  24. Tamže, Listina DL 39827
  25. Nagy, I., Deák, F., Nagy, G. : Hazai oklevéltár 1234-1536.. Budapest, 1879. Dostupné online
    Nagy, I., Deák, F., Nagy, G. : Hazai oklevéltár 1234-1536.. Budapest, 1879. Dostupné online, str. 289 Listina 269. Nagy, HO, s. 289: de Damancosffalua; MOL DL 39 826, 39 827: de Domunkusfalua. Detail regestu
  26. Tamže, str. 289 Listina 269. vyšetrovanie útoku na Posalaku. Detail regestu
  27. Tamže, str. 292 Listina 272. spor o údajné odvezenie šiestich domov z Posalaky. Detail regestu
  28. Magyar Országos levéltár (MOL). Budapešť
    Magyar Országos levéltár (MOL). Budapešť, Listina DL 68792
  29. Štátny oblastný archív (ŠOBA). Levoča
    Štátny oblastný archív (ŠOBA). Levoča, Listina Scrin. XI, Fasc. 6 (rotulus)
  30. Magyar Országos levéltár (MOL). Budapešť
    Magyar Országos levéltár (MOL). Budapešť, Listina DL 68832
  31. Piti, F.: Anjou–kori Oklevéltár. XXVII. 1343. Budapest–Szeged, 2007. Dostupné online
    Piti, F.: Anjou–kori Oklevéltár. XXVII. 1343. Budapest–Szeged, 2007. Dostupné online, Listina 68, str. 85
  32. Nagy, I., Nagy, G.: Anjoukori okmánytár. Codex diplomaticus Hungaricus Andegavensis. IV. (1340–1346). A Magyar tudományos akadémia, Budapest, 1884. Dostupné online
    Nagy, I., Nagy, G.: Anjoukori okmánytár. Codex diplomaticus Hungaricus Andegavensis. IV. (1340–1346). A Magyar tudományos akadémia, Budapest, 1884. Dostupné online, Listina 296, str. 488
  33. Sebők, F.: Anjou–kori Oklevéltár. XXXIII. 1349. Budapest–Szeged, 2015. Dostupné online
    Sebők, F.: Anjou–kori Oklevéltár. XXXIII. 1349. Budapest–Szeged, 2015. Dostupné online, Listina 342, str. 178
  34. Magyar Országos levéltár (MOL). Budapešť
    Magyar Országos levéltár (MOL). Budapešť, Listina DL 32690, str. 5
  35. Tamže, Listina DL 69025
  36. Tamže, Listina DL 86554
  37. Tamže, Listina DL 69080
  38. Tamže, Listina DL 72129
  39. Piti, F.: Anjou–kori Oklevéltár. XXVII. 1343. Budapest–Szeged, 2007. Dostupné online
    Piti, F.: Anjou–kori Oklevéltár. XXVII. 1343. Budapest–Szeged, 2007. Dostupné online, str. 85 Listina 68
  40. Tamže, str. 85 Listina 68
  41. Tamže, str. 85 Listina 68
  42. Tamže, str. 85 Listina 68
  43. Tamže, str. 85 Listina 68
  44. Tamže, str. 85 Listina 68
  45. Tamže, str. 85 Listina 68
  46. Tamže, str. 85 Listina 68
  47. Tamže, str. 85 Listina 68
  48. Tamže, str. 85 Listina 68
  49. Tamže, str. 85 Listina 68
  50. Tamže, str. 85 Listina 68
  51. Tamže, str. 85 Listina 68
  52. Tamže, str. 85 Listina 68
  53. Tamže, str. 85 Listina 68
  54. Magyar Országos levéltár (MOL). Budapešť
    Magyar Országos levéltár (MOL). Budapešť, Listina DL 68851
  55. Nagy, I., Nagy, G.: Anjoukori okmánytár. Codex diplomaticus Hungaricus Andegavensis. IV. (1340–1346). A Magyar tudományos akadémia, Budapest, 1884. Dostupné online
    Nagy, I., Nagy, G.: Anjoukori okmánytár. Codex diplomaticus Hungaricus Andegavensis. IV. (1340–1346). A Magyar tudományos akadémia, Budapest, 1884. Dostupné online, str. 488 Listina 296
  56. Tamže, str. 488 Listina 296
  57. Fejér, G.: Codex diplomaticvs Hvngariae ecclesiasticvs ac civilis. 9/6. typis typogr. Regiae vniversitatis vngaricae, Budae, 1838. Dostupné online
    Fejér, G.: Codex diplomaticvs Hvngariae ecclesiasticvs ac civilis. 9/6. typis typogr. Regiae vniversitatis vngaricae, Budae, 1838. Dostupné online, str. 45 Listina XLIX
  58. Magyar Országos levéltár (MOL). Budapešť
    Magyar Országos levéltár (MOL). Budapešť, str. 5 Listina DL 32690
  59. Tamže, str. 5 Listina DL 32690
  60. Tamže, Listina DL 68851
  61. Tamže, Listina DL 68851
  62. Tamže, Listina DL 68851
  63. Tamže, Listina DL 68851
  64. Tamže, Listina DL 68851
  65. Tamže, Listina DL 68851
  66. Tamže, Listina DL 68851
  67. Tamže, Listina DL 68851
  68. Tamže, Listina DL 68851
  69. Tamže, Listina DL 68851
  70. Tamže, Listina DL 68851
  71. Štátny oblastný archív (ŠOBA). Levoča
    Štátny oblastný archív (ŠOBA). Levoča, Listina Scrin. XI, Fasc. 6 (rotulus)
  72. Magyar Országos levéltár (MOL). Budapešť
    Magyar Országos levéltár (MOL). Budapešť, Listina DL 68792. MOL DL 68 792: in novalibus ... Harumchar. Detail regestu
  73. Štátny oblastný archív (ŠOBA). Levoča
    Štátny oblastný archív (ŠOBA). Levoča, Listina Scrin. XI, Fasc. 6 (rotulus). ŠOBA Levoča, Súk. arch. Spiš. kap., Scrin. XI, Fasc. 6, rot. diel 1: Johannes de Doppredorf. Detail regestu
  74. Nagy, I., Nagy, G.: Anjoukori okmánytár. Codex diplomaticus Hungaricus Andegavensis. IV. (1340–1346). A Magyar tudományos akadémia, Budapest, 1884. Dostupné online
    Nagy, I., Nagy, G.: Anjoukori okmánytár. Codex diplomaticus Hungaricus Andegavensis. IV. (1340–1346). A Magyar tudományos akadémia, Budapest, 1884. Dostupné online, str. 488 Listina 296. Nagy, CDHA IV, s. 488: possessiones Herencher. Detail regestu
  75. Magyar Országos levéltár (MOL). Budapešť
    Magyar Országos levéltár (MOL). Budapešť, str. 5 Listina DL 32690. MOL DL 32 900, s. 6: Hercelhaw; Joannis Fogas, porte VII ... Hercelhaw, domine Marthe, porte III. Tento tvar názvu vyvracia názor Beňka, c. d., s. 212, že dedina vznikla podľa tradičného slovenského práva. Detail regestu
  76. Tamže, Listina DL 86554. MOL DL 86 554: possessiones ... Herchel ... Harinchar. Listina z roku 1470 ju uvádza chybne dvakrát. Detail regestu
  77. Tamže, Listina DL 69080. MOL DL 69 080: possessionibus ... Harchlow. Detail regestu
  78. Tamže, Listina DL 72129. MOL DL 72 129: prediis Arklew. Detail regestu
  79. Tamže, Listina DL 68832. MOL DL 68 832: Dopperdorff ... prope ... Luchka. Detail regestu
  80. Mályusz, E.: Zsigmondkori oklevéltár I. (1387–1399). Akadémiai Kiadó, Budapets, 1951. Dostupné online
    Mályusz, E.: Zsigmondkori oklevéltár I. (1387–1399). Akadémiai Kiadó, Budapets, 1951. Dostupné online, Listina 2062, str. 229
  81. Uličný, F.: Najstaršie knihy Šarišskej župy z rokov 1605-1645. ŠOBA rukopis, Prešov, 1979
    Uličný, F.: Najstaršie knihy Šarišskej župy z rokov 1605-1645. ŠOBA rukopis, Prešov, 1979, Listina 98/5, str. 33
  82. Mályusz, E.: Zsigmondkori oklevéltár I. (1387–1399). Akadémiai Kiadó, Budapets, 1951. Dostupné online
    Mályusz, E.: Zsigmondkori oklevéltár I. (1387–1399). Akadémiai Kiadó, Budapets, 1951. Dostupné online, str. 229 Listina 2062
  83. Tamže, str. 229 Listina 2062
  84. Mályusz, E.: Zsigmondkori oklevéltár II. (1400-1406). Akadémiai Kiadó, Budapest, 1956. Dostupné online
    Mályusz, E.: Zsigmondkori oklevéltár II. (1400-1406). Akadémiai Kiadó, Budapest, 1956. Dostupné online, str. 125 Listina 1029
  85. Mályusz, E.: Zsigmondkori oklevéltár I. (1387–1399). Akadémiai Kiadó, Budapets, 1951. Dostupné online
    Mályusz, E.: Zsigmondkori oklevéltár I. (1387–1399). Akadémiai Kiadó, Budapets, 1951. Dostupné online, str. 229 Listina 2062
  86. Mályusz, E.: Zsigmondkori oklevéltár II. (1400-1406). Akadémiai Kiadó, Budapest, 1956. Dostupné online
    Mályusz, E.: Zsigmondkori oklevéltár II. (1400-1406). Akadémiai Kiadó, Budapest, 1956. Dostupné online, str. 125 Listina 1029
  87. Tamže, str. 125 Listina 1029
  88. Tamže, str. 125 Listina 1029
  89. Tamže, str. 125 Listina 1029
  90. Tamže, str. 125 Listina 1029
  91. Tamže, str. 125 Listina 1029
  92. Magyar Országos levéltár (MOL). Budapešť
    Magyar Országos levéltár (MOL). Budapešť, str. 5 Listina DL 32690
  93. Mályusz, E.: Zsigmondkori oklevéltár II. (1400-1406). Akadémiai Kiadó, Budapest, 1956. Dostupné online
    Mályusz, E.: Zsigmondkori oklevéltár II. (1400-1406). Akadémiai Kiadó, Budapest, 1956. Dostupné online, str. 125 Listina 1029
  94. Archív mesta. Sabinov
    Archív mesta. Sabinov, Listina kartón 3, č. 43
  95. Tamže, Listina kartón 3, č. 43
  96. Archív Rímskokatolíckeho biskupského úradu Spišská Kapitula. Spišská Kapitula
    Archív Rímskokatolíckeho biskupského úradu Spišská Kapitula. Spišská Kapitula, Listina f. HMSK, scrinio 4, fasc. 7, č. 16.
  97. Mályusz, E.: Zsigmondkori oklevéltár I. (1387–1399). Akadémiai Kiadó, Budapets, 1951. Dostupné online
    Mályusz, E.: Zsigmondkori oklevéltár I. (1387–1399). Akadémiai Kiadó, Budapets, 1951. Dostupné online, str. 229 Listina 2062
  98. Magyar Országos levéltár (MOL). Budapešť
    Magyar Országos levéltár (MOL). Budapešť, Listina DL 7667. MOL DL 7667: possessiones ... Kapolna; possessiones Kapola. Detail regestu
  99. Tamže, Listina DL 7667. MOL DL 7667: de Kapolna. Detail regestu
  100. Tamže, Listina DL 8656. MOL DL 8656: possessiones ... Kapolna. Detail regestu
  101. Tamže, str. 5 Listina DL 32690. MOL DL 32 690, s. 11: Kapolna, Stephani de Vpor, porte XIV. Detail regestu
  102. MOL DL 57 640: in possessione Kapulna. ŠÚA, HM spiš. kap., Scrin. 4, Introduct., Fasc. 3, n.: in possessionibus ... Kapolna.
  103. ŠÚA, HM spiš. kap., Scrin. 4, Introduct., Fasc. 11, nr. 33: predium Puwztakapolna.
  104. Uličný, F.: Najstaršie knihy Šarišskej župy z rokov 1605-1645. ŠOBA rukopis, Prešov, 1979
    Uličný, F.: Najstaršie knihy Šarišskej župy z rokov 1605-1645. ŠOBA rukopis, Prešov, 1979, str. 33 Listina 98/5. ŠOBA Prešov, ŠŽ Kongr. zápis., i. č. 5, sign. 4, s. 297 a 319: de territorio ... Puszta Kápolna vocato ... predii Kapolna. Detail regestu
  105. Sedlák, V.: Regesta diplomatica nec non epistolaria Slovaciae II. Veda, Bratislava, 1987
    Sedlák, V.: Regesta diplomatica nec non epistolaria Slovaciae II. Veda, Bratislava, 1987, Listina 7, str. 23
  106. Nagy, I.: Anjoukori okmánytár. Codex diplomaticus Hungaricus Andegavensis. II. (1322–1332). Kiadja a Magyar tudományos akadémia, Budapest, 1881. Dostupné online
    Nagy, I.: Anjoukori okmánytár. Codex diplomaticus Hungaricus Andegavensis. II. (1322–1332). Kiadja a Magyar tudományos akadémia, Budapest, 1881. Dostupné online, Listina 30, str. 36
  107. Gárdonyi, A.: A Péchujfalusi Péchy-család levéltári lajstroma. Lampel, Budapest, 1909
    Gárdonyi, A.: A Péchujfalusi Péchy-család levéltári lajstroma. Lampel, Budapest, 1909, Listina 20, str. 5
  108. Tamže, Listina 21, str. 5
  109. Magyar Országos levéltár (MOL). Budapešť
    Magyar Országos levéltár (MOL). Budapešť, Listina DL 64655
  110. Tamže, Listina DL 68818
  111. Gárdonyi, A.: A Péchujfalusi Péchy-család levéltári lajstroma. Lampel, Budapest, 1909
    Gárdonyi, A.: A Péchujfalusi Péchy-család levéltári lajstroma. Lampel, Budapest, 1909, Listina 39, str. 10
  112. Sedlák, V.: Regesta diplomatica nec non epistolaria Slovaciae II. Veda, Bratislava, 1987
    Sedlák, V.: Regesta diplomatica nec non epistolaria Slovaciae II. Veda, Bratislava, 1987, str. 23 Listina 7
  113. Tamže, str. 23 Listina 7
  114. Tamže, str. 23 Listina 7
  115. Tamže, str. 23 Listina 7
  116. Tamže, str. 23 Listina 7
  117. Tamže, str. 346 Listina 785
  118. Nagy, I.: Anjoukori okmánytár. Codex diplomaticus Hungaricus Andegavensis. II. (1322–1332). Kiadja a Magyar tudományos akadémia, Budapest, 1881. Dostupné online
    Nagy, I.: Anjoukori okmánytár. Codex diplomaticus Hungaricus Andegavensis. II. (1322–1332). Kiadja a Magyar tudományos akadémia, Budapest, 1881. Dostupné online, str. 36 Listina 30
  119. Magyar Országos levéltár (MOL). Budapešť
    Magyar Országos levéltár (MOL). Budapešť, Listina DL 64653
  120. Sedlák, V.: Regesta diplomatica nec non epistolaria Slovaciae II. Veda, Bratislava, 1987
    Sedlák, V.: Regesta diplomatica nec non epistolaria Slovaciae II. Veda, Bratislava, 1987, str. 24
  121. Rábik, V.: Nemecké osídlenie na území východného Slovenska v stredoveku. Karpatskonemecký Spolok na Slovensku, 2006
    Rábik, V.: Nemecké osídlenie na území východného Slovenska v stredoveku. Karpatskonemecký Spolok na Slovensku, 2006, str. 89
  122. Tamže, str. 89
  123. Sedlák, V.: Regesta diplomatica nec non epistolaria Slovaciae II. Veda, Bratislava, 1987
    Sedlák, V.: Regesta diplomatica nec non epistolaria Slovaciae II. Veda, Bratislava, 1987, str. 346-347
  124. Nagy, I., Nagy, G.: Codex diplomaticus hungaricus andegavensis. Anjoukori okmánytár. II (1322-1332). A Magyar tudományos akadémia, Budapest, 1881. Dostupné online
    Nagy, I., Nagy, G.: Codex diplomaticus hungaricus andegavensis. Anjoukori okmánytár. II (1322-1332). A Magyar tudományos akadémia, Budapest, 1881. Dostupné online, str. 36-38
  125. Kristó, G., Blazovich, L., Géczi, L.: Anjou-kori oklevéltár: 1330. Budapest-Szeged , 2005. Dostupné online
    Kristó, G., Blazovich, L., Géczi, L.: Anjou-kori oklevéltár: 1330. Budapest-Szeged , 2005. Dostupné online, str. 144
  126. Angelovič, J., Boleš, D.: Z dejín obce Lúčka. L.I.M. Sk, Prešov, 2002
    Angelovič, J., Boleš, D.: Z dejín obce Lúčka. L.I.M. Sk, Prešov, 2002, str. 27. MOL DL 64653: ...super faciem possessionis domini regis Kyus aytout vocatae...
  127. MOL DL 64655: hospites de Kysaytod pertinentes ad castrum Sarus metas ciusdam possessionis sue magistri Rycolphi, filii Ricolphi propria attoritate destruxissent anno in presenti.
  128. Rábik, V.: Nemecké osídlenie na území východného Slovenska v stredoveku. Karpatskonemecký Spolok na Slovensku, 2006
    Rábik, V.: Nemecké osídlenie na území východného Slovenska v stredoveku. Karpatskonemecký Spolok na Slovensku, 2006, str. 90, 89
  129. Angelovič, J., Boleš, D.: Z dejín obce Lúčka. L.I.M. Sk, Prešov, 2002
    Angelovič, J., Boleš, D.: Z dejín obce Lúčka. L.I.M. Sk, Prešov, 2002, str. 19. MOL DL 64658
  130. MOL DL 64 666: ...populi villarum Henyngfalua et Kysaytou vocatarum...super faciem possessionis domini regis Kyus aytout vocatae...
  131. Uličný, F.: Dejiny osídlenia Šariša. Východoslovenské vydavateľstvo, Košice, 1990
    Uličný, F.: Dejiny osídlenia Šariša. Východoslovenské vydavateľstvo, Košice, 1990, str. 131
  132. Pado, J.: Pečovská Nová Ves včera a dnes. Obecný úrad v Pečovskej Novej Vsi, 1998
    Pado, J.: Pečovská Nová Ves včera a dnes. Obecný úrad v Pečovskej Novej Vsi, 1998
  133. Rábik, V.: Nemecké osídlenie na území východného Slovenska v stredoveku. Karpatskonemecký Spolok na Slovensku, 2006
    Rábik, V.: Nemecké osídlenie na území východného Slovenska v stredoveku. Karpatskonemecký Spolok na Slovensku, 2006, str. 90
  134. Uličný, F.: Dejiny osídlenia Šariša. Východoslovenské vydavateľstvo, Košice, 1990
    Uličný, F.: Dejiny osídlenia Šariša. Východoslovenské vydavateľstvo, Košice, 1990, str. 131
  135. MOL DL 64 681: possessionem nostram regalem Naghennyng nuncupatam in comitatu de Sarus situatam et ad castrum nostrum similiter Sarusnappellatum ... ab olim rite spectantem
  136. Nagy, I., Nagy, G.: Anjoukori okmánytár. Codex diplomaticus Hungaricus Andegavensis. IV. (1340–1346). A Magyar tudományos akadémia, Budapest, 1884. Dostupné online
    Nagy, I., Nagy, G.: Anjoukori okmánytár. Codex diplomaticus Hungaricus Andegavensis. IV. (1340–1346). A Magyar tudományos akadémia, Budapest, 1884. Dostupné online, Listina 161, str. 263
  137. Magyar Országos levéltár (MOL). Budapešť
    Magyar Országos levéltár (MOL). Budapešť, Listina DL 5816
  138. Gárdonyi, A.: A Péchujfalusi Péchy-család levéltári lajstroma. Lampel, Budapest, 1909
    Gárdonyi, A.: A Péchujfalusi Péchy-család levéltári lajstroma. Lampel, Budapest, 1909, Listina 158, str. 33
  139. Nagy, I., Nagy, G.: Anjoukori okmánytár. Codex diplomaticus Hungaricus Andegavensis. IV. (1340–1346). A Magyar tudományos akadémia, Budapest, 1884. Dostupné online
    Nagy, I., Nagy, G.: Anjoukori okmánytár. Codex diplomaticus Hungaricus Andegavensis. IV. (1340–1346). A Magyar tudományos akadémia, Budapest, 1884. Dostupné online, str. 263 Listina 161
  140. Magyar Országos levéltár (MOL). Budapešť
    Magyar Országos levéltár (MOL). Budapešť, Listina DL 5816
  141. Gárdonyi, A.: A Péchujfalusi Péchy-család levéltári lajstroma. Lampel, Budapest, 1909
    Gárdonyi, A.: A Péchujfalusi Péchy-család levéltári lajstroma. Lampel, Budapest, 1909, str. 33 Listina 159
  142. Tamže, str. 33 Listina 158
  143. Tamže, str. 33 Listina 159
  144. Tamže, str. 33 Listina 158
  145. Nagy, I., Nagy, G.: Anjoukori okmánytár. Codex diplomaticus Hungaricus Andegavensis. IV. (1340–1346). A Magyar tudományos akadémia, Budapest, 1884. Dostupné online
    Nagy, I., Nagy, G.: Anjoukori okmánytár. Codex diplomaticus Hungaricus Andegavensis. IV. (1340–1346). A Magyar tudományos akadémia, Budapest, 1884. Dostupné online, str. 263 Listina 161. Nagy, I., Nagy, G.: Anjoukori okmánytár. Codex diplomaticus Hungaricus Andegavensis IV, s. 263, listina 161 „Karakow“. Detail regestu
  146. Magyar Országos levéltár (MOL). Budapešť
    Magyar Országos levéltár (MOL). Budapešť, Listina DL 5816. MOL DL 5816 „Karako“. Detail regestu
  147. Gárdonyi, A.: A Péchujfalusi Péchy-család levéltári lajstroma. Lampel, Budapest, 1909
    Gárdonyi, A.: A Péchujfalusi Péchy-család levéltári lajstroma. Lampel, Budapest, 1909, str. 33 Listina 158. Gárdonyi, A.: A Péchujfalusi Péchy-család levéltári lajstroma, s. 33, listina 158 „Karakochka“. Detail regestu
  148. Tamže, str. 33 Listina 159. Gárdonyi, A.: A Péchujfalusi Péchy-család levéltári lajstroma, s. 33, listina 159 „Karakochka“. Detail regestu
  149. Magyar Országos levéltár (MOL). Budapešť
    Magyar Országos levéltár (MOL). Budapešť, Listina P536 Box 1. MOL P536 Box 1 „Karakochka“. Detail regestu
  150. Fejér, G.: Codex diplomaticvs Hvngariae ecclesiasticvs ac civilis. 8/4. typis typogr. Regiae vniversitatis vngaricae, Budae, 1832. Dostupné online
    Fejér, G.: Codex diplomaticvs Hvngariae ecclesiasticvs ac civilis. 8/4. typis typogr. Regiae vniversitatis vngaricae, Budae, 1832. Dostupné online, Listina CXVII, str. 256
  151. Fejér, G.: Codex diplomaticvs Hvngariae ecclesiasticvs ac civilis. 5/2. typis typogr. Regiae vniversitatis vngaricae, Budae, 1829. Dostupné online
    Fejér, G.: Codex diplomaticvs Hvngariae ecclesiasticvs ac civilis. 5/2. typis typogr. Regiae vniversitatis vngaricae, Budae, 1829. Dostupné online, str. 161
  152. Tamže, str. 161
  153. Tamže, str. 161
  154. Fejér, G.: Codex diplomaticvs Hvngariae ecclesiasticvs ac civilis. 8/4. typis typogr. Regiae vniversitatis vngaricae, Budae, 1832. Dostupné online
    Fejér, G.: Codex diplomaticvs Hvngariae ecclesiasticvs ac civilis. 8/4. typis typogr. Regiae vniversitatis vngaricae, Budae, 1832. Dostupné online, str. 256 Listina CXVII
  155. Fejér, G.: Codex diplomaticvs Hvngariae ecclesiasticvs ac civilis. 5/2. typis typogr. Regiae vniversitatis vngaricae, Budae, 1829. Dostupné online
    Fejér, G.: Codex diplomaticvs Hvngariae ecclesiasticvs ac civilis. 5/2. typis typogr. Regiae vniversitatis vngaricae, Budae, 1829. Dostupné online, str. 161. listina kráľa Ladislava IV. z roku 1274 o navrátení majetku Cuhnaallia v Šarišskej stolici grófom Tomášovi, Itemu a Andrejovi. Detail regestu
  156. Magyar Országos levéltár (MOL). Budapešť
    Magyar Országos levéltár (MOL). Budapešť, Listina DL 3035. listina Spišskej kapituly z roku 1337 o rozdelení dedičných majetkov rodu Tekule okolo Svätého Juraja; západné podiely zahŕňali aj čiastku z miest zvaných Kochnaallya, Kissastelek a Lengenortvanya. Detail regestu
  157. Hvezda János: Bodonlaka helysége határának rendbeszedési térképe (Regulačná mapa chotára obce Bodovce). Depon. in: ŠOBA Prešov, 1869
    Hvezda János: Bodonlaka helysége határának rendbeszedési térképe (Regulačná mapa chotára obce Bodovce). Depon. in: ŠOBA Prešov, 1869. Regulačná mapa chotára obce Bodovce z roku 1869; chotárne názvy Za Kuchňu a Popod Kuchňu severozápadne od Bodoviec.
  158. Magyar Országos levéltár (MOL). Budapešť
    Magyar Országos levéltár (MOL). Budapešť, Listina DL 68903
  159. Iványi, B.: Bártfa szabad királyi város levéltára. 1319–1526. I. Kötet 1319 - 1501. Kiadja a Magyar tudományos akadémia, Budapest, 1910. Dostupné online
    Iványi, B.: Bártfa szabad királyi város levéltára. 1319–1526. I. Kötet 1319 - 1501. Kiadja a Magyar tudományos akadémia, Budapest, 1910. Dostupné online, Listina 247, str. 45
  160. Fejér, G.: Codex diplomaticvs Hvngariae ecclesiasticvs ac civilis. 9/6. typis typogr. Regiae vniversitatis vngaricae, Budae, 1838. Dostupné online
    Fejér, G.: Codex diplomaticvs Hvngariae ecclesiasticvs ac civilis. 9/6. typis typogr. Regiae vniversitatis vngaricae, Budae, 1838. Dostupné online, str. 66 Listina LXXI
  161. Fejér, G.: Codex diplomaticvs Hvngariae ecclesiasticvs ac civilis. 9/2. typis typogr. Regiae vniversitatis vngaricae, Budae, 1833. Dostupné online
    Fejér, G.: Codex diplomaticvs Hvngariae ecclesiasticvs ac civilis. 9/2. typis typogr. Regiae vniversitatis vngaricae, Budae, 1833. Dostupné online, str. 322 Listina CLIX
  162. Fejér, G.: Codex diplomaticvs Hvngariae ecclesiasticvs ac civilis. 9/3. typis typogr. Regiae vniversitatis vngaricae, Budae, 1834. Dostupné online
    Fejér, G.: Codex diplomaticvs Hvngariae ecclesiasticvs ac civilis. 9/3. typis typogr. Regiae vniversitatis vngaricae, Budae, 1834. Dostupné online, str. 52 Listina XV
  163. Fejér, G.: Codex diplomaticvs Hvngariae ecclesiasticvs ac civilis. 5/2. typis typogr. Regiae vniversitatis vngaricae, Budae, 1829. Dostupné online
    Fejér, G.: Codex diplomaticvs Hvngariae ecclesiasticvs ac civilis. 5/2. typis typogr. Regiae vniversitatis vngaricae, Budae, 1829. Dostupné online, str. 432
  164. Tamže, str. 432
  165. Tamže, str. 432
  166. Tamže, str. 432
  167. Iványi, B.: Bártfa szabad királyi város levéltára. 1319–1526. I. Kötet 1319 - 1501. Kiadja a Magyar tudományos akadémia, Budapest, 1910. Dostupné online
    Iványi, B.: Bártfa szabad királyi város levéltára. 1319–1526. I. Kötet 1319 - 1501. Kiadja a Magyar tudományos akadémia, Budapest, 1910. Dostupné online, str. 45 Listina 247
  168. Fejér, G.: Codex diplomaticvs Hvngariae ecclesiasticvs ac civilis. 5/2. typis typogr. Regiae vniversitatis vngaricae, Budae, 1829. Dostupné online
    Fejér, G.: Codex diplomaticvs Hvngariae ecclesiasticvs ac civilis. 5/2. typis typogr. Regiae vniversitatis vngaricae, Budae, 1829. Dostupné online, str. 432. Fejér, CDH 5/2, s. 432: „terras ... ad Sarus pertinentes, ultra indagines iuxta Veresalma existentes, videlicet Peturmezeu, Kuzurumezeu, Putrumezeu et Huziumezeu“. Detail regestu
  169. Tamže, str. 432. Fejér, CDH 5/2, s. 432: „vacuas et habitatoribus destitutas“; „Budka, syn Solnu“; kúpa tretej časti za 20 mariek. Detail regestu
  170. Sedlák, V.: Regesta diplomatica nec non epistolaria Slovaciae II. Veda, Bratislava, 1987
    Sedlák, V.: Regesta diplomatica nec non epistolaria Slovaciae II. Veda, Bratislava, 1987, str. 460 Listina 1059. Sedlák, Regesta diplomatica nec non epistolaria Slovaciae II, č. 1059: „Peturmezeye, Dubou, Ruzka, Harunchar et Luchka“. Detail regestu
  171. Štátny oblastný archív (ŠOBA). Levoča
    Štátny oblastný archív (ŠOBA). Levoča, Listina Scrin. XI, Fasc. 6 (rotulus). ŠOBA Levoča. Súk. arch. spiš. kap., Scrin. XI, Fasc. 6, rot. diel 1—3 „de Petran“, „de Petraw“. Detail regestu
  172. Fejér, G.: Codex diplomaticvs Hvngariae ecclesiasticvs ac civilis. 8/4. typis typogr. Regiae vniversitatis vngaricae, Budae, 1832. Dostupné online
    Fejér, G.: Codex diplomaticvs Hvngariae ecclesiasticvs ac civilis. 8/4. typis typogr. Regiae vniversitatis vngaricae, Budae, 1832. Dostupné online, str. 256 Listina CXVII. Fejér, CDH 8/4, s. 256, listina CXVII: „possessiones Salgo, Dobo, Roskovicz et Petermezey“ zostali grófovi Chamovi a jeho spoločníkom „secundum antiquas metas“. Detail regestu
  173. Sebők, F.: Anjou–kori Oklevéltár. XXXIII. 1349. Budapest–Szeged, 2015. Dostupné online
    Sebők, F.: Anjou–kori Oklevéltár. XXXIII. 1349. Budapest–Szeged, 2015. Dostupné online, str. 178 Listina 342. Sebők, Anjou-kori Oklevéltár XXXIII, č. 342: „Jakub zvaný Foltus a Mikuláš, syn Pavla z Peturmező“. Detail regestu
  174. Magyar Országos levéltár (MOL). Budapešť
    Magyar Országos levéltár (MOL). Budapešť, Listina DL 68903. MOL DL 68903: „Vinchlou, syn Pavla z Peturmezey“; „Vinchlou, Egíd a ich príbuzní z Peturmezey a Dobou“. Detail regestu
  175. Tamže, Listina DL 68903. MOL DL 68903: „medzník oddeľujúci dediny Peturmezey(Petrovenec) a Hethas(Lipany)“; „cesta z Peturmezey do Hethaas“; opis hraníc pri Tarchi a Verusalme. Detail regestu
  176. Tamže, str. 5 Listina DL 32690. MOL DL 32 690, s. 6: „Petermezo, Ladislai de Dobo, porte VII“. Detail regestu
  177. Štátny ústredný archív. Bratislava
    Štátny ústredný archív. Bratislava, Listina HM jasov. konv., Štatúcie D28. ŠÚA, HM jasov. konv., Štatúcie, D-28: „in possessionibus ... Peturmyze“ z r. 1506. Detail regestu
  178. Uličný, F.: Najstaršie knihy Šarišskej župy z rokov 1605-1645. ŠOBA rukopis, Prešov, 1979
    Uličný, F.: Najstaršie knihy Šarišskej župy z rokov 1605-1645. ŠOBA rukopis, Prešov, 1979, str. 108 Listina 419/7. Uličný, Najstaršie knihy Šarišskej župy z rokov 1605—1645, s. 108, listina 419/7: „pre užívanie mlyna v Petrovenci“. Detail regestu
  179. Sedlák, V.: Regesta diplomatica nec non epistolaria Slovaciae I. Veda, Bratislava, 1980
    Sedlák, V.: Regesta diplomatica nec non epistolaria Slovaciae I. Veda, Bratislava, 1980, Listina 747, str. 326
  180. Fejér, G.: Codex diplomaticvs Hvngariae ecclesiasticvs ac civilis. 8/7. typis typogr. Regiae vniversitatis vngaricae, Budae, 1842. Dostupné online
    Fejér, G.: Codex diplomaticvs Hvngariae ecclesiasticvs ac civilis. 8/7. typis typogr. Regiae vniversitatis vngaricae, Budae, 1842. Dostupné online, Listina CCXXIII, str. 290
  181. Magyar Országos levéltár (MOL). Budapešť
    Magyar Országos levéltár (MOL). Budapešť, Listina DL 39824
  182. Tamže, Listina DL 39825
  183. Nagy, I., Deák, F., Nagy, G. : Hazai oklevéltár 1234-1536.. Budapest, 1879. Dostupné online
    Nagy, I., Deák, F., Nagy, G. : Hazai oklevéltár 1234-1536.. Budapest, 1879. Dostupné online, Listina 309, str. 353
  184. Wagner, C.: Diplomatarium comitatus Sarosiensis. Landerer, 1780. Dostupné online
    Wagner, C.: Diplomatarium comitatus Sarosiensis. Landerer, 1780. Dostupné online, str. 348
  185. Fejér, G.: Codex diplomaticvs Hvngariae ecclesiasticvs ac civilis. 8/7. typis typogr. Regiae vniversitatis vngaricae, Budae, 1842. Dostupné online
    Fejér, G.: Codex diplomaticvs Hvngariae ecclesiasticvs ac civilis. 8/7. typis typogr. Regiae vniversitatis vngaricae, Budae, 1842. Dostupné online, str. 290 Listina CCXXIII
  186. Nagy, I., Deák, F., Nagy, G. : Hazai oklevéltár 1234-1536.. Budapest, 1879. Dostupné online
    Nagy, I., Deák, F., Nagy, G. : Hazai oklevéltár 1234-1536.. Budapest, 1879. Dostupné online, str. 215 Listina 204
  187. Tamže, str. 215 Listina 204
  188. Tamže, str. 289 Listina 269
  189. Tamže, str. 292 Listina 272
  190. Tamže, str. 289 Listina 269
  191. Tamže, str. 289 Listina 269
  192. Tamže, str. 292 Listina 272
  193. Fejér, G.: Codex diplomaticvs Hvngariae ecclesiasticvs ac civilis. 8/4. typis typogr. Regiae vniversitatis vngaricae, Budae, 1832. Dostupné online
    Fejér, G.: Codex diplomaticvs Hvngariae ecclesiasticvs ac civilis. 8/4. typis typogr. Regiae vniversitatis vngaricae, Budae, 1832. Dostupné online, str. 256 Listina CXVII
  194. Wagner, C.: Diplomatarium comitatus Sarosiensis. Landerer, 1780. Dostupné online
    Wagner, C.: Diplomatarium comitatus Sarosiensis. Landerer, 1780. Dostupné online, str. 348
  195. Magyar Országos levéltár (MOL). Budapešť
    Magyar Országos levéltár (MOL). Budapešť, Listina DL 66655. Sedlák, RDSI I. č. 747: Geycheholma. Detail regestu
  196. Tamže, Listina DL 39824. MOL DL 39 824: possessionis ... Posafalua. Detail regestu
  197. Tamže, Listina DL 39825. MOL DL 39 825: Posalaka. Detail regestu
  198. Tamže, Listina DL 39826. MOL DL 39 826: possessio ... Posafalua ... nunquam ... nomine Dechahalma appellassent ... possessio ab antiquis semper ... Dechehalma Posafalua fuiset appellata. Detail regestu
  199. Nagy, I., Deák, F., Nagy, G. : Hazai oklevéltár 1234-1536.. Budapest, 1879. Dostupné online
    Nagy, I., Deák, F., Nagy, G. : Hazai oklevéltár 1234-1536.. Budapest, 1879. Dostupné online, str. 353 Listina 309. Nagy, HO, s. 354: Posalaka alio nomine Geychehalma. Detail regestu
  200. ŠOBA Prešov, Uz U, Fasc. CLXXX-a, fol. 43.
  201. Wagner, C.: Diplomatarium comitatus Sarosiensis. Landerer, 1780. Dostupné online
    Wagner, C.: Diplomatarium comitatus Sarosiensis. Landerer, 1780. Dostupné online, str. 348. Wagner, DCS, s. 348: de Posalaka. Detail regestu
  202. Nagy, I., Deák, F., Nagy, G. : Hazai oklevéltár 1234-1536.. Budapest, 1879. Dostupné online
    Nagy, I., Deák, F., Nagy, G. : Hazai oklevéltár 1234-1536.. Budapest, 1879. Dostupné online, str. 289 Listina 269. Nagy, HO, s. 298: possessio Posalaka penitus desolata. Detail regestu
  203. Tamže, str. 347 Listina 305. Nagy, HO, s. 347. Detail regestu
  204. Štátny oblastný archív (ŠOBA). Prešov
    Štátny oblastný archív (ŠOBA). Prešov, Listina Uz U, Fasc. CCXL-11. ŠOBA Prešov, Uz U, Fasc. CCXL-11: Posalaka. Detail regestu
  205. Štátny ústredný archív. Bratislava
    Štátny ústredný archív. Bratislava, Listina HM spiš. kap., Scrin. 4, Introduct., Fasc. 2, nr. 31. ŠÚA, HM spiš. kap., Scrin. 4, Introduct., Fasc. 2, nr. 31: predia ... Posalaka. Detail regestu
  206. Uličný, F.: Dejiny osídlenia Šariša. Východoslovenské vydavateľstvo, Košice, 1990
    Uličný, F.: Dejiny osídlenia Šariša. Východoslovenské vydavateľstvo, Košice, 1990, str. 249
  207. Magyar Országos levéltár (MOL). Budapešť
    Magyar Országos levéltár (MOL). Budapešť, Listina DL 39834 Detail regestu
  208. Fejér, G.: Codex diplomaticvs Hvngariae ecclesiasticvs ac civilis. 9/1. typis typogr. Regiae vniversitatis vngaricae, Budae, 1833. Dostupné online
    Fejér, G.: Codex diplomaticvs Hvngariae ecclesiasticvs ac civilis. 9/1. typis typogr. Regiae vniversitatis vngaricae, Budae, 1833. Dostupné online, Listina CXXVIII, str. 256
  209. Uličný, F.: Najstaršie knihy Šarišskej župy z rokov 1605-1645. ŠOBA rukopis, Prešov, 1979
    Uličný, F.: Najstaršie knihy Šarišskej župy z rokov 1605-1645. ŠOBA rukopis, Prešov, 1979, Listina 106/5, str. 35
  210. Fejér, G.: Codex diplomaticvs Hvngariae ecclesiasticvs ac civilis. 9/1. typis typogr. Regiae vniversitatis vngaricae, Budae, 1833. Dostupné online
    Fejér, G.: Codex diplomaticvs Hvngariae ecclesiasticvs ac civilis. 9/1. typis typogr. Regiae vniversitatis vngaricae, Budae, 1833. Dostupné online, str. 256 Listina CXXVIII
  211. Tamže, str. 256 Listina CXXVIII
  212. Sedlák, V.: Regesta diplomatica nec non epistolaria Slovaciae I. Veda, Bratislava, 1980
    Sedlák, V.: Regesta diplomatica nec non epistolaria Slovaciae I. Veda, Bratislava, 1980, str. 347 Listina 807. Sedlák, RDSI I, s. 347, č. 807 „possessiones ... Nogfolow“. Detail regestu
  213. . ŠOBA Prešov, Uz U, Fasc. CCXXXV-13 „possessiones Nagyffalu“.
  214. Magyar Országos levéltár (MOL). Budapešť
    Magyar Országos levéltár (MOL). Budapešť, str. 5 Listina DL 32690. MOL DL 32 690, s. 11 „Nagfalw, Benedicti de Terne, porte V“. Detail regestu
  215. . ŠÚA, HM spiš. kap., Scrin. 4, Introduct., Fasc. 4, nr. 2 „in possessionibus ... Naghffalw“ z r. 1493.
  216. . ŠOBA Prešov, ŠŽ, Kongr. zápis, i. č. 4, sign. 7, fol. 406 „prediis ... Nagyffalw“ z r. 1593.
  217. Mályusz, E.: Zsigmondkori oklevéltár II. (1400-1406). Akadémiai Kiadó, Budapest, 1956. Dostupné online
    Mályusz, E.: Zsigmondkori oklevéltár II. (1400-1406). Akadémiai Kiadó, Budapest, 1956. Dostupné online, Listina 783, str. 90
  218. Archív mesta. Košice
    Archív mesta. Košice, Listina Taj. arch., V Szathmári 1
  219. Magyar Országos levéltár (MOL). Budapešť
    Magyar Országos levéltár (MOL). Budapešť, Listina DL 69125
  220. Fejér, G.: Codex diplomaticvs Hvngariae ecclesiasticvs ac civilis. 9/2. typis typogr. Regiae vniversitatis vngaricae, Budae, 1833. Dostupné online
    Fejér, G.: Codex diplomaticvs Hvngariae ecclesiasticvs ac civilis. 9/2. typis typogr. Regiae vniversitatis vngaricae, Budae, 1833. Dostupné online, str. 744 Listina CCCLXIV
  221. Magyar Országos levéltár (MOL). Budapešť
    Magyar Országos levéltár (MOL). Budapešť, Listina DL 68851
  222. Tamže, Listina DL 68851
  223. Tamže, Listina DL 68851
  224. Tamže, Listina DL 68851
  225. Tamže, Listina DL 68851
  226. Tamže, Listina DL 68851
  227. Nagy, I., Nagy, G.: Anjoukori okmánytár. Codex diplomaticus Hungaricus Andegavensis. IV. (1340–1346). A Magyar tudományos akadémia, Budapest, 1884. Dostupné online
    Nagy, I., Nagy, G.: Anjoukori okmánytár. Codex diplomaticus Hungaricus Andegavensis. IV. (1340–1346). A Magyar tudományos akadémia, Budapest, 1884. Dostupné online, str. 488 Listina 296. Nagy, CDHA IV, s. 488, 489 „possessionis Wernelwagasa“. MOL DL 46 656 „Virneluagasa“ z r. 1346. Detail regestu
  228. Magyar Országos levéltár (MOL). Budapešť
    Magyar Országos levéltár (MOL). Budapešť, Listina DL 86554 Detail regestu
  229. Archív mesta. Košice
    Archív mesta. Košice, Listina Taj. arch., V Szathmári 1 Detail regestu
  230. Magyar Országos levéltár (MOL). Budapešť
    Magyar Országos levéltár (MOL). Budapešť, Listina DL 69125 Detail regestu
  231. Uličný, F.: Dejiny osídlenia Šariša. Východoslovenské vydavateľstvo, Košice, 1990
    Uličný, F.: Dejiny osídlenia Šariša. Východoslovenské vydavateľstvo, Košice, 1990, str. 352

Obrazová príloha